Dvere do tichého bytu
MARTIN KRNO: Nájdu sa aj právni puristi, ktorí zo základného zákona štátu vytrhnú odsek a ten potom vydávajú za posvätnú kravu.
Áno, v článku 21 Ústavy SR sa píše, že do obydlia nemožno vstúpiť bez súhlasu toho, kto v ňom býva. Teraz spochybňujú zámer zmeniť legislatívu tak, aby v určitých prípadoch dostali sociálni pracovníci v tomto smere väčšie kompetencie.
Má ústava chrániť právo na súkromie tyrana, ktorý trýzni manželku a deti, či ťažkej alkoholičky, ktorá sa nestará o svoje bábätká? Zrazu sa na základné ľudské práva odvoláva aj kresťanské združenie v panickom strachu, že sa štát bude miešať do intímnych vzťahov „posvätnej“ rodiny. Veď tá si problémy sama vyrieši hoci tak, že sa iniciátor po každej bitke pôjde vyspovedať do kostola.
Úryvky z ústavy sa nesmú stavať proti základným právam iných. Napokon, v článku 16 sa hovorí, že nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu. A to už nespomíname právo na život. Lebo aj to sa občas nedodrží. Nešťastná Lucka by zrejme skončila inak, keby kurátorky skôr pustili do bytu, kde sa schyľovalo k tragédii.
Nie vždy spoza dverí počuť krik a plač, čo by podľa dosiaľ platných zákonov umožňovalo zásah polície. Niektoré zločiny sa odohrávajú potichu, postupne, dlhodobo, o to sú rafinovanejšie. Preto je v poriadku, ak sa chystajú zákony, ktoré za presne definovaných podmienok dovolia vstúpiť aj do „tichého“ bytu. Hoci na zlosť právnym puristom.