Každý piaty
Čoraz viac mojich spoluobčanov sa inštinktívne primkýna na stranu Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky. Samotné ministerstvo sa z toho všetkého, čo nezvláda, primkýna najviac na stranu športu, lebo najgeniálnejšie myšlienky jeho osadenstva sa pozitívne končia iba v prípade výstavby nových futbalových štadiónov.
Tento príklon má u nás vôbec dlhodobejšiu tradíciu. Veď už slávny slovenský politik, exminister, pedagóg a vedec Ján Figeľ pred časom presviedčal Európsku komisiu v Bruseli, aby peniaze na slovenskú vedu a výskum radšej presunula na výstavbu diaľnic. Tento bizarný návrh síce v príslušnej komisii neprešiel, no musel vyvolať pozoruhodné predstavy o slovenskom chápaní kultúry, hodnôt a úloh vzdelania.
Každého musí predsa potešiť, ak rovno uprostred civilizovaného sveta žije v akomsi bukolickom prostredí spokojný národ so vševediacimi politikmi, ktorých nepopierateľné rustikálne myšlienkové poryvy nemajú už dnes nikde vo svete obdobu. Možno v niektorých pôvodných kmeňoch v povodí Amazonky, ale tie zase diaľnice na svojich územiach skôr nechcú a vedecký výskum im aj naďalej spoľahlivo zabezpečí miestny šaman.
Najčastejšie je v jednom kmeni jeden, no zvládne všetky náročnejšie funkcie mnohých rezortov a fakticky aj všetky dostupné poznatky – teda od kozmických vplyvov cez poeticky pôsobivé báje a historické legendy až po reguláciu pôrodnosti, ba i plánovanie a vyvolávanie dažďov.
To, čo slovenské ministerstvo v tomto kontexte upútalo, bol najmä tento nízky počet vedeckých postov. Inak by predsa nerobilo všetky potrebné opatrenia, ktoré nás k tomuto stavu neodvratne približujú. Hádam sa o to zaslúžil sám pán minister, ktorý uzrel najperspektívnejšie možnosti pozdvihnutia národa v rozvoji učňovského školstva.
To je myšlienka, ktorá, prirodzene, nikoho nenechá ľahostajným. K pozoruhodným remeslám a k ľudovým tradíciám patria i práce s drevom, napríklad hobľovanie. Preto sa ministerstvo, ktoré istotne samo chce ísť príkladom, rozhodlo najprv rašpľovať slovenských profesorov a docentov, no hneď ako videlo nadšenie prostého ľudu, rozhodlo sa radikálne ohobľovať aj celú Slovenskú akadémiu vied.
Znižovanie rozpočtu tejto úctyhodnej inštitúcii o dvadsať percent teda tiež prešlo z pôvodného nezáväzného vydlabávania, bežného po iné roky (čo slovenskí vedci vedeli ešte trochu kompenzovať tým, že napríklad preberali na seba upratovanie pracovísk), priamo až k ohobľovaniu o dvadsať percent rozpočtu. V podstate to znamená, že každý piaty vedec sa stane nezamestnaným.
Ale čo na tom? Veď v rámci voľného času sa môže ísť utešiť na niektorý futbalový štadión. Nuž koho by to nenadchlo? Komu by neprišla na um aj adekvátna otázka, napĺňajúca naše srdcia patričnou hrdosťou: O čo sme my od amazonských kmeňov horší? Nemáme azda teraz, keď ho najviac potrebujeme, na Slovensku svojho šamana? Na ktorej učňovke mu už zo značných a trochu i utajovaných „peňazí na kvety“ domorodci tkajú suknicu zo suchých trávových listov?