A čo chyby minulosti?
Palcové titulky európskych médií, ohlasujúce koncom minulého týždňa koniec recesie v eurozóne, boli namieste. Po roku a pol, ktorý eurozóna strávila v červených číslach, je to, samozrejme, dobrá správa.
Už samotný psychologický efekt tej správy môže prispieť k zlepšeniu situácie. Vývoj ekonomiky, hoci by sme ho stokrát chceli spútať matematickými nástrojmi ekonomickej teórie, nakoniec vždy závisí od toho, ako sa správajú reálni ľudia.
Reálni ľudia v Nemecku, ktoré je lokomotívou európskeho hospodárstva, zdá sa, začínajú opäť míňať. V modeli, ktorého rast sa zakladá na raste spotreby, je zvýšená spotreba ukazovateľom meniacej sa nálady. V zóne rastu sa takto ocitlo už aj Francúzsko. Platí to i pre zvyšok Európy? Prekvapujúco dobre, alebo aspoň menej zle oproti očakávaniam, si v druhom štvrťroku 2013 počínali aj ekonomiky krízou najviac poznačených krajín „periférie“. Pomerne vysoký rast po viac ako dvojročnom páde zaznamenalo napríklad Portugalsko. Štáty, ktoré zostávajú v mínuse, zasa ukazujú aspoň známky spomalenia poklesu. Medzi ne patria Španielsko, Taliansko a Grécko.
Lenže rast či spomalenie poklesu sú len štatistickými číslami, ak by sa nemalo brať do úvahy aj to, či a ako sa odrazia v ďalšom vývoji. Keby sa súčasný obrat k lepšiemu mal priam premeniť na trvalý trend a eurozóna by už naozaj nastúpila cestu von z krízy, vo vzduchu zostane visieť otázka, či je možné vrátiť sa tam, kde sme boli pred krízou.
Všetci politici v Európe dnes hlásajú samozrejmú pravdu: ak sa má kontinent vrátiť k lepším časom, bude sa musieť vyvarovať chýb minulosti. Problém nastáva vo chvíli, keď sa táto pravda začne rozmieňať na drobné. Aké konkrétne chyby majú na mysli?
Rozpočtová rovnováha, ktorú sa Nemecko snaží naordinovať všetkým ostatným členom eurozóny, je kontraproduktívna, keď sa stáva byrokratickým príkazom. Rozpočtová reštrikcia v čase krízy je zlou politikou pre krajiny, ktorých rast nie je založený na expanzii všade naokolo.
Tragickým dokladom toho, kam táto politika vedie, je Grécko. Dnes klesá pomalšie, čo je dobrá správa. No aký prudký rast a na ako dlho by muselo začať vykazovať, aby boli reálne úvahy o tom, že sa postupne naozaj vyhrabe z bezodnej dlhovej jamy?
Grécko, ale i Španielsko, majú dnes mieru nezamestnanosti nad šialenou hranicou 25 percent. Mnoho iných krajín vrátane Francúzska ju má dvojcifernú. Čo tým ľuďom môžu ponúkať vlády, ktoré vojdú do chomúta zbyrokratizovanej reštrikcie? Pre tých ľudí sa kríza ešte zďaleka neskončila. Naopak, s každým ďalším bezvýchodiskovým mesiacom je pre nich hlbšia a hlbšia.
Mimochodom, čo ponúka naša vláda? Návrh rozpočtu, ktorý je v niektorých ohľadoch ešte reštriktívnejší, ako bol ten pred ním. Iste, opatrnosti nie je nikdy dosť. Akurát sme si mysleli, že táto vláda, spolu s niektorými ďalšími v Európe, pod „neopakovaním chýb z minulosti“ rozumie práve to, že sa nemá opakovať nekonečná škrtiaca politika v mene ukazovateľov.