Ružové okuliare
„Vzdelávať sa môže každý, keď chce.“ Pod týmto titulkom Rómske mediálne centrum zverejnilo nedávno rozhovor s talentovaným študentom Erikom. Normálne by som článok s takýmto názvom ani nečítala, veď čo možno čakať od autora, ktorý takto prehliada obete, ktoré štúdium vyžaduje od rodín s nízkymi príjmami. Obsah článku je však iný.
Prezrádza, že Erikov talent aj chcenie sú veľmi veľké, ale aj to, že to samo nestačí. Erik musí zvažovať aj obyčajné kopírovanie článkov, ktoré má preštudovať. Sociálne štipendium 270 eur nepokryje všetky náklady cezpoľného študenta, a tak sa aj s rodinou zadlžujú a žijú na hrane.
Neprešiel ani mesiac a „môže každý“ vyzerá inak. Prišla zloženka za internát na september a potrebných 120 eur chýba. Rodičia sú na Erika hrdí, ale z hrdosti nezaplatia zloženky, ba ani študentskú preukážku na autobus. Ani internát. Ak to za pár dní neurobia, Erik internát nebude mať. Potom zostanú len drahšie možnosti, ktoré si zo štipendia nemôže dovoliť. A hoci je výborný študent, hrozí, že so školou skončí.
Štipendium, ktoré má, je bez desiatich eur rovnaké ako dávky, ktoré dostávajú jeho rodičia.
Poviete si, že také štipendium je veľmi slušné. Niečo podobné hovorili aj úradníci z ministerstva práce, keď sme pri pripomienkovaní novely hmotnej núdze žiadali, aby aj denní študenti vysokých škôl mali nárok na aktivačný príspevok, ak sú z rodiny v núdzi. A keď sme žiadali, aby nemenili súčasné ustanovenie a ponechali 26-ročným a starším študentom z takýchto rodín nárok na základnú dávku 60 eur, vytasili na nás hlavný tromf. Je tu predsa zákon o rodine a princíp vzájomnej vyživovacej povinnosti, ktorý platí aj pre rodinu v hmotnej núdzi. Aj rodičia v hmotnej núdzi majú povinnosť podporovať deti na štúdiách.
Rovnosť pred zákonom je silný bič. U nás sa v posledných rokoch plieska najmä povinnosťami a krivým okom sa hľadí na tých, čo tvrdia, že bez zaistenia práva, v tomto prípade práva na dôstojné, hoci skromné živobytie, sa povinnosti ťažko nesú.
Milujúcim rodičom, akých má Erik, zákon nemusí nič prikazovať. No ak sú obaja dlhšie bez práce a bez vyhliadok na ňu, ak sú odkázaní na dávky nižšie ako životné minimum, láska im nepomôže. Erikovi rodičia asi nebudú písať ministrovi a pýtať sa, či je správne od nich žiadať plnenie povinností, keď ich nízke dávky celkom ochromili. Sotva sa mu budú zverovať s tým, že sa usilujú plniť všetky povinnosti, ale zväčša môžu splniť jednu iba za cenu nesplnenia ďalšej, napríklad nezaplatením elektriny či nevybratia predpísaného lieku. Tak to s povinnosťami pri nízkych dávkach chodí.
O zlých dilemách vedia aj tí, čo sú ľuďom v núdzi blízko. Nie však tí, ktorí o ich živote rozhodujú. Nechcú skúmať primeranosť sociálnych príjmov. Skúsenosťami podložené pochybnosti o dostatočnosti dávok a sociálnych štipendií nechcú brať do úvahy. Pochybujúce reči sú pre nich len mrzutou šmuhou na okuliaroch, s ktorými sa tak dobre vládne. Lebo cez ne je Slovensko ružová záhrada a kto tu chce študovať, študuje a kto pracovať, tak pracuje.