Nový model bez dát?
Celé mesiace je už známe, ako ministerstvo kultúry žiada od cirkví a náboženských spoločností, aby mu poskytli, keď už aj nie súpis svojich majetkov, tak aspoň podiel, ktorý na ich výdavkoch pokryjú štátne dotácie. Známe je aj to, ako sa cirkvi tomu síce vraj nebránia, ale potrebujú na takúto spisbu viac času, pretože... jemne povedané, ich evidencia v niektorých prípadoch nie je akurát vzorová.
Tento príbeh speje k ďalšej svojej pointe. Ukazuje sa, že ten, kto má… už menej jemne povedané, brajgel vo svojej evidencii, je v prvom rade samotný štát. Slovenský pozemkový fond nie je schopný dodať kompletnú evidenciu cirkevných reštitúcií od roku 1993 po rok 2005.
V roku 1993 vláda Vladimíra Mečiara pripravila a jej väčšina v Národnej rade schválila zákon „o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam“. Ten umožnil cirkvám registrovaným na Slovensku reštituovať majetky, o ktorých dnes vieme len to, že boli úhrnom „veľké“. Viac o nich nevieme preto, lebo Slovenský pozemkový fond nemá celkovú evidenciu takto reštituovanej pôdy.
Ak si vezmeme, že podľa celkovej evidencie Štátnych lesov SR, ktorá našťastie existuje, taká rímskokatolícka cirkev u nás reštituovala takmer 55-tisíc hektárov lesa (pre lepšiu predstavu, celý TANAP má asi 74-tisíc hektárov), cirkvi na reštitúciách pôdy určite neprerobili. Napokon, vedel to aj Mečiar, ktorý sa práve preto cítil neskôr taký urazený odmietavými postojmi Konferencie biskupov Slovenska k jeho vládnym eskapádam…
Lenže povedať, že tej pôdy bolo naisto „veľa“, nestačí. Určite nie vtedy, keď sa má rozhodovať o ďalšom modeli spolužitia cirkví a štátu.
Podľa zákona mal byť každý reštitučný akt potvrdený dohodou medzi reštituentom a príslušnou inštitúciou štátu. O všetkých prevodoch teda musia existovať aspoň dva exempláre dohôd. Jeden by mala mať cirkev, druhý by mal byť kdesi v útrobách pozemkového fondu. Ako už vieme, niektoré cirkvi majú so zrátaním svojich majetkov vraj problém. Už to je dosť nehorázne, pretože vzhľadom na súčasné usporiadanie vzťahov štátu a cirkví sa to týka nás všetkých. Ešte nehoráznejšie však z tohto hľadiska je, že dohody o reštitúciách nemá centrálne spracované ani Slovenský pozemkový fond. Znamená to, že štát nemá pri dohadovaní sa s cirkvami ani argumenty, ani nástroj kontroly.
Príbeh, v ktorom jeden lajdák (štát) žiada druhého (cirkev), aby mu doslova aspoň nejakými údajmi pomohol pri konštruovaní nového, vraj spravodlivejšieho modelu financovania cirkví, by bol azda na zasmiatie. To by však nesmelo ísť o milióny a milióny eur, ktoré štát každoročne cirkvám poskytuje. Nepomôžu výhovorky bývalých ministrov pôdohospodárstva ani to, že minister kultúry je v tomto nevinne. Akú kvalitu asi môže mať „model“, ktorý by vznikol na základe súhrnných dát, ktoré neexistujú?