Chuligáni
Po každom incidente na futbalových štadiónoch sa u nás zdvihne vlna kritiky, ktorá však o pár dní „vyšumí“ a všetko ide do stratena.
Šport je vlastne zrkadlom spoločnosti, a tam, kde neexistuje poriadna vynútiteľnosť práva, len ťažko môžeme očakávať, že práve futbal bude výnimkou. Ak by totiž výtržníci vedeli, že po ich vyčíňaní príde zákonitý trest, pravdepodobne by sa správali inak. Lenže s vedomím, že „oni môžu“, sa špirála násilia stupňuje.
Obeťou vlastnej ľahostajnosti sa tak stávajú všetci – daňoví poplatníci, ktorí musia platiť policajné „manévre“ pri štadiónoch, rodiny, ktoré sa boja zobrať svoje deti na tribúny medzi agresívnych hulvátov, i majitelia klubov platiaci pokuty.
A pritom by stačilo tak málo – tvrdo zasiahnuť a dostať chuligánov tam, kam patria – mimo štadiónov. Výtržníctvo ako životný štýl existuje všade, lenže niekde sa s týmto problémom dokážu vyrovnať lepšie, inde horšie. Ako v mnohých iných prípadoch aj v tomto sa stačí učiť od tých lepších, aby tí skutočne skalní neboli permanentne v ofsajde a nemuseli sa hanbiť za pár jedincov, ktorí si prídu na štadión vyventilovať svoju agresivitu.
V slovenských pomeroch ide možno o pár stoviek „rowdies“. Modernejšie štadióny, lepšia technika, databáza výtržníkov a najmä tvrdé postihy, by mali prispieť k tomu, aby sa „bitevné polia“ premenili na stánky futbalu, v ktorých budú mať všetci pocit bezpečia.