Dať šancu
Nie každý štát si môže dovoliť taký luxus, aby doslova „vyrábal“ nezamestnaných či priam nezamestnateľných ľudí.
Slovensko k takýmto krajinám zjavne patrí. Je smutné, ak poslancov parlamentu nezaujíma budúcnosť detí z veľmi chudobných rodín. Tie sú v mnohých prípadoch posielané do špeciálnych škôl, čím je nad nimi vynesený ortieľ. Špeciálne vzdelávanie je ako vypálené znamenie na čele, guľa na nohách, ktorej sa už nikdy nezbavia. Napokon zostávajú bez akejkoľvek perspektívy uplatnenia sa na trhu práce. Lebo kto by už dnes zamestnal človeka, ktorý nemá ani len výučný list…
Reči o vzdelanostnej spoločnosti znejú síce pekne, lenže keď nám na Slovensku medzičasom vyrástla generácia, ktorá nemá žiadne vzdelanie ani žiadne pracovné návyky, hrozí nám, že už v krátkodobom horizonte nás oveľa viac ako problémy aplikácie high-tech vymožeností do škôl budú zamestnávať otázky čo s pologramotnými deťmi.
Krajine, v ktorej žije zhruba 450-tisíc Rómov, pričom miera ich zamestnanosti predstavuje zúfalých 15 %, by nemalo byť ľahostajné (a poslancom obzvlášť nie!), ako sa s týmto ľudským kapitálom naloží. Už roky sa hovorí o tom, aké obrovské sú ekonomické dosahy vylúčenia Rómov. A čo sa v tejto veci doteraz urobilo? Nič. Tlačíme pred sebou snehovú guľu, ktorá sa stále zväčšuje. Keď sa z tejto gule raz spustí lavína, nebudeme vedieť, kam uskočiť.
V čase, keď väčšinu manuálnej práce za nás vykonávajú stroje, je iste problém vytvoriť pracovné miesta pre nízkokvalifikovaných zamestnancov. Lenže práve preto, že o tomto probléme vieme, mali by sme ho začať čím skôr riešiť. Tým, že poslanci odignorovali správu ombudsmanky, iba privierajú oči pred realitou, ale v konečnom dôsledku sa jej nevyhnú.
Rómovia nie sú odsúdení žiť naveky v pasci chudoby, môžu sa z nej vymaniť, len treba ich deťom dať šancu.