Manipulátori a exoti
Blízky východ je na pokraji ďalšej vojny, v ktorej sa prepletajú záujmy superveľmocí.
Na krku stále máme globálnu hospodársku krízu. A Nemci onedlho vo voľbách rozhodnú, čo s naším starým, unaveným kontinentom. Koho by už v takých hektických časoch trápili podružné problémy stredoeurópskych, prepytujem, demokracií. Nuž podružné, ale naše.
V 90. rokoch minulého storočia bolo populárne porovnávať „transformačnú skúsenosť“ krajín strednej Európy. Česko, Maďarsko či Poľsko sa dávali do protikladu so Slovenskom. S pomerne stabilizovanými straníckymi systémami, rozdelenými pozdĺž štandardnej pravo-ľavej línie, sa začínali podobať na „stabilné západné demokracie“, zatiaľ čo my sa nie a nie spamätať z nacionalistického absťáku.
Všetko sa na dobré obrátilo, vlak sme na poslednú chvíľu chytili, vstúpili do „spoločného európskeho domu“, a tak už by malo byť len lepšie. Necelých desať rokov nato (necelých) sa všetko akoby obracia na hlavu. Stranícky systém, ktorý má v zastupiteľských demokraciách hrať dôležitú úlohu prevodu medzi záujmami občanov a verejnými rozhodnutiami, sa zadrháva. Všade trochu inak.
V Poľsku dominuje konflikt medzi liberálnou a konzervatívnou pravicou. Maďarskí konzervatívci sa chcú na veky vekov zakopať v dobytých mocenských pozíciách experimentovaním s demokratickými pravidlami a vyvolávaním nebezpečných duchov minulosti. Z predvolebných Čiech sa stalo laboratórium odštiepeneckých strán, straničiek, politických startupov a oportunistických avantúr. A na Slovensku, kde je hrou na istotu „myslieť národne a cítiť sociálne“ (akurát o „konaní“ sa podozrivo mlčí), sa snaží pravá strana politického spektra integrovať do mocenskej protiváhy Smeru dokonale dialektickým spôsobom – dezintegráciou k stavu, keď bude každý poslanec zastupovať práve jednu stranu.
Otázku, ktorý z týchto štátov je na „ceste transformácie“ najďalej (ergo, na čo sa tie ostatné ešte môžu tešiť), si ani nemusíme klásť. Pred ňou totiž stojí jedna zásadnejšia: Čo vôbec stredoeurópsky priestor spája? Aspoň pokiaľ sa bavíme o straníckom systéme a sprostredkovane o stave zastupiteľskej demokracie.
V tom zmätku možno predsa len nájsť spoločného menovateľa. Zloženie parlamentov napovedá, že v džungli straníckeho boja dokážu najlepšie obstáť dve skupiny – technokrati moci a obyčajní exoti – hraničné osobnosti. Nezápasia o to, ako naplniť predstavu „dobrej spoločnosti“. Prví dokážu efektívne manažovať záujmy mocných, druhí udržiavajú zábavu. Politika stratila obsah, ostal cynizmus a divadlo. Ťažko čakať viac, keď sa zásadné otázky redistribúcie či bezpečnosti riešia mimo dosahu suverénneho rozhodnutia voličov.
Rozdielnymi cestami dospievame k tým istým limitom „procesu transformácie“. Ak sú hranice nakreslené na mape nášho kontinentu priúzko na uskutočňovanie predstáv o „dobrej spoločnosti“, musíme hľadať širší rámec. Alebo ostať perifériou, ktorá poskytuje iba exotické kulisy pre ďalšie pokračovanie Jamesa Bonda.