Jazyk a svet
Znalosť cudzieho jazyka je vlastne vstupenkou do sveta. Ak ho niekto nevie, potom ho treba vo svete sprevádzať. Alebo ho to samého prinúti „zostať“ doma.
V tom najsmutnejšom zmysle, lebo za posledných dvadsať rokov sa nám svet otvoril dokorán. Je v ňom nielen veľa pozoruhodných miest, ale najmä ľudí z rôznych prostredí a kultúr. Vždy nám niečo ukážu, vždy o niečom poučia, aj keď si to niekedy bezprostredne neuvedomujeme. Už to, že sa chceme či musíme navzájom zniesť a pochopiť, vytvára vo svete nevšednú atmosféru, v ktorej zreteľne vidno, že slušnosť, empatia a vzájomná tolerancia sú pre náš život rovnako nevyhnutné ako vzduch alebo voda.
Cudzí svet je najčastejšie svetom niekoho iného a pre nás je vlastne cudzí práve vtedy. Domorodci ho každom prípade poznajú lepšie, najčastejšie nám iba oni môžu sprístupniť jeho poklady, prípadne naopak, vystríhať nás pred jeho nástrahami.
Znalosť jazyka je preto sama osebe láskavým pozvaním do sveta. Z toho, čo je neznáme, vytvára niečo dôverne známe. Akoby sme sa opäť narodili a žili aj inak. Jednoducho povedané, svet, ktorý je náš, je potom akoby väčší. Z najvzdialenejších a najnehostinnejších končín dokáže obyčajné dobré slovo vytvoriť zmysluplnú a intímnu súčasť nášho života. Áno to všetko všetci veľmi dobre vieme: koľko rečí vieš, toľkokrát si človekom.
Menej si už uvedomujeme, aké je dôležité ovládať cudzí jazyk aj pri onom pomyselnom zotrvaní na rodnej hrude. Lebo tak ako sme my niekedy nútení vykročiť do sveta, tak z neho (lebo podľa starovekého gréckeho filozofa je svet iba jeden a pre všetkých) prichádzajú aj ľudia k nám, aby nadobudli podobnú skúsenosť.
Jazykov je mnoho a preto je dôležité poznať ten, ktorý je vo svete najrozšírenejší. Tým je v súčasnosti angličtina. Stala sa nespochybniteľným medzinárodným jazykom vzdelancov, no i prostých ľudí. Nemyslím, že by niekde bol taký kút, kde by sa s ňou človek neuplatnil. Myšlienka učiť deti na našich školách povinne angličtinu je sama osebe skvelá. Nehovorím teraz o tých, ktorí ju už zvládli. Stále ide aj o vážny argument, že mĺkve oblasti, v ktorých sa cudzinec nemôže nijako dohovoriť, sú u nás, žiaľ, ešte stále príliš veľké.
V júlový podvečer sa ma v Bratislave opýtal na cestu malý chlapec. Obyčajní turisti, talianska rodina. Odprevadil som ich pár ulíc na električku, no cestou vysvitlo, že je to trochu inak. Starí rodičia ho aj s jeho mladším bratom vzali na cestu po strednej Európe. Ale fakticky, vďaka svojej dobrej angličtine, ich všetkých sprevádzal po svete práve on. Teda malý nenápadný jedenásťročný vnuk. Previedol ich bez úhony Prahou, Viedňou a vlastne aj Bratislavou.
Videlo sa mi, že je v tom niečo symbolické a krásne. Veď napokon je jedno, kto koho viedol. Putovali predsa spolu a všetky mestá im ležali pri nohách. Preto si myslím, že by sme angličtinu na školách nemali rušiť. Nemali by sme sa tejto myšlienky tak ľahko vzdávať. Skôr či neskôr to totiž budú práve naše deti, ktoré nás povedú týmto veľkým a zložitým svetom.