Zmar na Vodnom vrchu
Za tých doterajších dvadsať a čosi rokov samostatnosti sa v našom parlamente vystriedali všelijaké chásky, len čo je pravda.
Sedeli v ňom rôzni ľudia, ktorí by mali podľa práva sedieť niekde celkom inde. A riadne nadlho. Funkcionárčili v ňom rôzne viac či menej prostoduché postavičky. Schvaľovali sa v ňom rôzne viac či menej hlúpe zákony.
Je to isto vec názoru a vkusu, no azda nikdy ešte Národná rada SR nevzbudzovala taký intenzívny pocit márnosti ako v posledných rokoch.
Tu nejde o to, že jedni vyhrávajú a druhí prehrávajú hlasovania. Väčšiny sa menia a skóre sa obracia podľa výsledkov volieb. Každému voličovi ide o to, aby v parlamentných hlasovaniach čo najviac „vyhrávali" tí jeho. Lenže aj s pre neho nepriaznivými výsledkami volieb by sa mu určite žilo ľahšie, ak by mal pocit, že v parlamente ide aspoň občas o neho.
Za čias Vladimíra Mečiara sa v parlamente udiali všelijaké veci. Bolo to často vážne, ale bolo to aspoň o nás. Dnešná Národná rada je ako azylové zariadenie pre beznádejné prípady. O čo viac sa tam rozpráva o svete za jeho múrmi, o čo vzletnejšie slová tam padajú o miliónoch ľudí vonku a o ich starostiach, o to zjavnejšia je odtrhnutosť jeho obyvateľov od reality.
Na rozdiel od azylového domu to však nie sú nijakí chudáci. Žijú si z našich peňazí a žijú si z nich náramne dobre. A ani to im nestačí. Keď skúmate ich kariéru, zistíte, koľkí z nich nikdy nevynechali ani najmenšiu príležitosť „urobiť“ nejaké peniaze. To, pravdaže, nie je zločin (ak nekradli) – lenže to je viac-menej aj ich jediná kvalifikácia. Jediné, čím sa môžu pochváliť, je to, že hrabali, hrabú a budú hrabať, ako hydina.
Parlamentná realita ich postavila pred úlohy, ktoré prevyšujú ich schopnosti a ich chuť pracovať – čo sú v podstate všetky úlohy, ak len za normálnu prácu poslancov nechceme pokladať vymýšľanie pubertálnych siláckych gest, chľastanie v poslaneckom bare, vybavovanie si súkromných kšeftov na parlamentnej pôde a táranie o ničom.
Moralizovať nemá zmysel. Čo teda? Možno by pomohlo prihovoriť sa im ich rečou. Jazykom peňazí. Začať to malo už Alojzom Hlinom, ktorý prednedávnom opäť raz skopol latku toho, čo je v našom parlamente ešte prípustné a čo nie. Pokračovať treba poslancami Smeru, ktorí si myslia, že za to, že majú momentálne väčšinu, si z Národnej rady môžu robiť krčmu. Ktorí si myslia, že po strede niekoho zaujímajú infantilné dohady, kto sa prvý začal strkať. Obísť neslobodno ani Igora Matoviča a všetkých, čo si myslia, že nekonečnými akože vtipnými nápadmi zakryjú, že nemajú čo povedať. A že ešte ani to nič nevedia povedať normálne.
Výnimky z pravidiel sú pre inteligentných. Pre ostatných sú len pravidlá. Ak poslancov uráža, že by mali v práci fúkať, nech tam nejdú a neberú naše peniaze. Ak sa niekto mieni mlátiť, pokutou nech je ročný plat. Za to, ako naša krajina aj kvôli nim vyzerá, si beztak viac nezaslúžia.