Pápežova nová metla
Problematika celibátu v rímskokatolíckej cirkvi dosť príznačne definuje problém cirkvi ako takej, a to počas celej jej histórie.
O celibáte sa priamo v Biblii nehovorí, no už v roku 304 sa začali v cirkevných kruhoch objavovať výzvy, aby sa kňazi vzdali partneriek a nemali deti. Do kánonického práva sa celibát definitívne dostal na druhom lateránskom koncile v roku 1139, ktorý priamo zakázal kňazom ženiť sa.
Podľa terajšieho pápeža je to skôr otázkou disciplíny a nie viery, a pripustil, že zákon o celibáte katolíckych kňazov sa môže zmeniť, aj keď podľa neho sa za tisíc rokov skôr osvedčil. Nevedno síce z akých štatistických údajov vychádza toto pápežovo tvrdenie, ale história pozná obrovské množstvo prípadov svedčiacich skôr o opaku.
Svedčia o tom desaťtisíce kňazov, ktorí opúšťali cirkev, aby sa mohli oženiť, ale tiež množstvo ďalších, hlavne v Afrike a Latinskej Amerike, ktorí síce ostali kňazmi, ale svoje partnerky a deti držia v tajnosti. Čerešničkou na torte je tiež skutočnosť, že ani niektorí pápeži si z jeho dodržiavania nerobili ťažkú hlavu. Tvrdí zástancovia celibátu tvrdia, že kňaz by mal byť plne oddaný Bohu. Existuje však vyššia miera oddanosti ako cez lásku k svojim najbližším a cez starostlivosť o nich?
Nevedno kedy došlo v cirkvi k neochvejnému presvedčeniu, že jedine ona je tá pravá a jediná na sprostredkovanie cesty človeka k Bohu. Faktom však zostáva, že na pokresťančovanie neveriacich používala počas svojej histórie mnohokrát dosť nekresťanské metódy. A filozofia prísneho a trestajúceho Boha im tiež veľmi vhodne zapadala do celého kontextu.
Cirkev vytvorila model „spásy človeka“, z ktorého v podstate niet úniku. Začína sa to povinným pokrstením, bez ktorého by sme v podstate podľa nej žili v hriechu a v prípade smrti nemáme šancu dostať sa do neba. Pokračuje to ďalšími povinnými obradmi ako prvé sväté prijímanie, birmovka a, samozrejme, pravidelnou návštevou kostola, kde sa dosť často „hriešnemu“ človeku pripomína, aký je nehodný a maličký a že jedine cirkevná inštitúcia ho môže zachrániť pred Božím hnevom. Veru princíp strachu a pocitu viny funguje vždy. Ešteže sa vymyslelo kupovanie odpustkov…
Boh však nie je zamračený dedko s bradou, plávajúci na obláčiku. Je to tá najčistejšia energia, čo prebýva v našich srdciach. Či už chodíme do kostola, alebo nie. Je však pochopiteľné, že cirkev o mimokostolových veriacich nestojí. Keď nie sú v jej systéme, nemá z nich žiaden úžitok. Sú dokonca jej konkurenciou a nastavujú jej krivé zrkadlo.
„Božie milosrdenstvo nemá žiadne hranice, ak sa k Nemu obrátime úprimne a so srdcom. Otázkou pre ľudí, ktorí neveria v Boha, je počúvať svoje svedomie. Pre ľudí bez viery bude hriech takisto proti ich svedomiu.“ Tieto v podstate chápajúce a tolerantné slová pápeža však ešte treba trochu doplniť. Nie ľudia bez viery, ale tí, čo na sprostredkovanie viery nepotrebujú tlmočníkov.
Vymenovanie arcibiskupa Pietra Parolina, vatikánskeho kariérneho diplomata a v posledných rokoch aj apoštolského nuncia, za nového štátneho sekretára naznačuje, že pomery v rímskej kúrii, by sa mohli zmeniť. Že pápežova nová metla by mohla dôkladne pozametať aj v širšom okolí Petrovho stolca.
Akýmsi premiérom Vatikánu sa totiž stane človek, ktorý je na jednej strane znalcom pomerov, no na druhej strane nie je spájaný so žiadnym z vatikánskych škandálov a ktorý sa dosiaľ vyhýbal sústreďovaniu moci. O sympatických snahách nového pápeža dosť veľa napovedá aj jeho plán zriadenia troch komisií, ktoré majú pripraviť plán ďalších zásadných reforiem v cirkevných štruktúrach.
Pred pár dňami dostal František od talianskeho kňaza do daru ojazdený Renault z roku 1984, ktorý plánuje sám šoférovať. Vie veľmi dobre, na rozdiel od množstva svojich kolegov, čo hovorí Biblia o prechode ťavy uchom ihly. Obraz chudobnej cirkvi, ktorý maľuje od začiatku svojho pontifikátu, si totiž málokto z jeho podriadených plánuje zavesiť doma na stenu.