Kráľova reč
Prejavy monarchov v parlamentoch bývajú väčšinou nuda. Folklór, divadlo a pozlátka, ktorá zakrýva holú pravdu, že politika je bojom o moc.
Samozrejme, hovoríme o „slušných európskych krajinách“ kde sa monarchie zmenili na turistické atrakcie. Lenže v Holandsku to bolo tentoraz trochu inak.
Vo svojom prvom výročnom prejave oznámi nový holandský kráľ koniec klasického sociálneho štátu. Ak by šlo len o neho, môžeme mávnuť rukou. Európske hlavy pomazané už navystrájali kopu hlúpostí. Willem-Alexander však iba čítal prejav napísaný liberálnym premiérom Markom Rutteom, so súhlasom labouristických koaličných partnerov. Holandsko nie je žiadna nešťastná krajina periférie, ktorej vláda zúfalo kľučkuje medzi požiadavkami veriteľov. Ako teda vyzerajú predstavy politického mainstreamu v úspešnej európskej krajine?
Škrty v sociálnych výdavkoch nie sú len dočasnou nevyhnutnosťou vyvolanou krízou, ale trvalým javom. Globalizácia, starnutie populácie a iné spoločenské zmeny si vyžadujú posun od „sociálneho štátu“ k „participatívnej spoločnosti“. V tej sa ľudia starajú sami o seba alebo hľadajú riešenia v občianskej spoločnosti. Znie to takmer idylicky. Spoločnosť uvedomelých jednotlivcov, preberajúcich zodpovednosť sa svoju budúcnosť. A ak problém prekračuje individuálne kapacity, vytvoria dobrovoľné združenia, spolky, neformálne skupiny. Žiaden štát s jeho „musíš“, „daj“, „všetci“ a „takto“.
Mýtus o zodpovednom jednotlivcovi spoliehajúcom sa na seba je v našej kultúre hlboko zakorenený. Bez ohľadu na to, že nie sme žiadni Robinsoni a naše úspechy i pády sú rámcované spoločnosťou, v ktorej žijeme.
Minimálne rovnako zaujímavá je však druhá časť – o „občianskej spoločnosti“, ktorá dokáže problémy riešiť akosi efektívnejšie, bez donútenia a násilia, ľudskejšie než štát. Bezpochyby, v širokej sfére občianskej spoločnosti možno nájsť množstvo altruizmu, ochoty pomáhať či angažovať sa, motivovaných len vnútornou potrebou konať „správne“.
Občianska spoločnosť môže vytvárať priestor pre odpor voči autoritárstvu štátnej moci, brzdiť jej oligarchizáciu. No súčasťou „občianskej spoločnosti“ sú aj bandy pomätencov pochodujúce v čiernych uniformách – koniec koncov, aj ony tvrdia, že reagujú na problémy, ktoré nevie alebo nechce riešiť štát. Prejavom „občianskej svojpomoci“ sú aj vysoké múry a strážené brány, oddeľujúce štvrte bohatých (či aspoň tých bohatších) od ostatného sveta.
Ak sa stále chceme nazývať „spoločnosťou“, v jednotnom čísle, nad spleťou partikulárnych záujmov potrebujeme arbitra snažiaceho sa o spravodlivosť – vrátane sociálnej. Či to súčasný štát (presnejšie ľudia, ktorí v jeho mene rozhodujú) chce robiť, je inou otázkou. Na ohlasovanom konci sociálneho modelu nie je nič „nevyhnutné“. Medzi príčinami spomínaného posunu totiž holandský monarcha zabudol povedať tú najdôležitejšiu: neochotu k prerozdeľovaniu bohatstva a rastúce možnosti, ako sa prerozdeľovaniu vyhnúť.