Neúčinné zákazy
Začiatkom týždňa egyptský súd zakázal všetky aktivity Moslimského bratstva (MB). Podľa informácií egyptskej tlače sa však toto rozhodnutie prehodnotí a prinajmenšom do konca súdneho konania proti vedeniu MB nebude vykonané.
Otázne však je, či je vôbec vykonateľné, pretože táto organizácia prežila napriek viacerým zákazom.
Po prvý raz čelili členovia bratstva pred súdom obvineniu z pokusu o zvrhnutie režimu v roku 1942. V roku 1948 hnutie prvýkrát rozpustili a jeho majetok skonfiškovali. Členov hromadne zatýkali, na perzekúcie vládnej moci odpovedali útokmi na štátne inštitúcie.
V júli 1952 sa ilegálne Moslimské bratstvo zúčastnilo na revolúcii, ale už o necelé dva roky vypukli medzi Revolučnou radou a MB spory, ktoré vyvrcholili masovým zatýkaním členov. Perzekúcie pokračovali rôznou intenzitou počas celého obdobia Násirovej vlády, najväčší rozsah dosiahli v roku 1965, keď niekoľko vysokopostavených členov hnutia popravili.
Po Násirovej smrti a nástupe Anvara Sadata do prezidentského úradu v roku 1970 došlo k pokusu o zmier a do roku 1974 sa väčšina uväznených členov MB ocitla na slobode. Keď Sadat začal rokovať s Izraelom, bratstvo sa opäť zradikalizovalo a proces jeho legalizácie sa nedokončil. Po atentáte na Sadata, ktorý síce nebol dielom Moslimského bratstva, ale radikálnej skupiny, ktorá sa ideologicky i organizačne od neho oddelila už dávnejšie, tisíce členov znova skončili v internácii.
Mubarakova vláda bola pokračovaním Sadatovej politiky. Obdobia prímeria, resp. akejsi tolerancie štátnou mocou striedali roky perzekúcií, v časoch kríz a volieb čelných predstaviteľov MB preventívne zadržala polícia. Ku koncu Mubarakovho režimu sa dokonca dalo hovoriť o akejsi tichej akceptácii, v parlamentných voľbách v roku 2005 dokonca získali takmer 20 percent mandátov, samozrejme ako „nezávislí“, keďže hnutie nebolo legalizované.
Po revolúcii v januári 2011 sa MB aktívne zapojilo do politického procesu, ako svoju politickú odnož založilo Stranu slobody a spravodlivosti. Prakticky až v marci 2013 „sa zistilo“, že Moslimské bratstvo oficiálne neexistuje. „Napravilo“ sa to formálnym zaregistrovaním ako mimovládnej organizácie. Žiadnu inú „zakázateľnú“ formu okrem strany a tejto mimovládky vlastne MB dodnes nemá a štátna moc nemôže v tom prípade nič iné zakázať.
Zákaz činnosti sa zatiaľ nevzťahuje na politickú stranu, ktorá by teoreticky mohla naďalej fungovať. Zákaz sa týka iba tejto mimovládnej organizácie a jeho zdôvodnením je neplatnosť registrácie, spôsobená (asi) administratívnou chybou.
Súdny zákaz teda sotva ohrozí samotnú existenciu hnutia, o konfiškácii majetku ani nehovoriac – štát by sa nevyhol množstvu zdĺhavých súdnych sporov. Majetok bratstva je dlhodobo uložený v súkromných spoločnostiach a v rôznych nadáciách a fondoch, ktorých vlastnícka štruktúra je absolútne neprehľadná. Dokázať, že tento majetok má nejaký vzťah k zakázanej mimovládnej organizácii, bude nemožné. Preto má zákaz iba čisto symbolický obsah.
No keďže intenzita demonštrácií proti zosadeniu prezidenta Muhammada Mursího napriek občasnej väčšej účasti protestujúcich pomaly klesá, rozhodnutie súdu by mohlo tento trend ak nie zvrátiť, tak aspoň zastaviť. To by vyhovovalo štátnej moci, ktorej ubúda dôvodov na perzekúciu Moslimského bratstva, ale aj jeho vedeniu na slobode.
To si musí byť vedomé, že jeho protesty pomaly strácajú na intenzite. Napriek tomu, že väčšinu vedúcich činiteľov hnutia uväznili, štruktúry na strednej úrovni riadenia ešte stále dokážu aktivity jednotlivých lokálnych organizácií koordinovať. Keďže po súdnom zákaze by MB formálne čelilo existenčnej hrozbe, paradoxne by ho to mohlo konsolidovať. Ako vidíme z histórie Moslimského bratstva, potláčanie a perzekúcia mu vždy prospeli.