Výhovorky
Jasne stanovené pravidlá, kontrola ich dodržiavania, možnosť sankcie a právo na spravodlivý súd. To odlišuje právny štát od rôznych „banánových republík“, kde sa všetko vrátane zákonov a fungovania justície podriaďuje svojvôli predstaviteľov daného režimu.
Slovensko je v mnohých ohľadoch kdesi na polceste. Už roky síce máme zákon o konflikte záujmov, lenže je deravý ako rešeto. Majetkové priznania sú tak len zdrapmi papiera, z ktorých sa verejnosť reálne o majetku verejných činiteľov nič nedozvie.
Nakoľko nesúlad medzi oficiálnym príjmom a majetkom verejných funkcionárov je v niektorých prípadoch priam do očí bijúci, tak existuje podozrenie, že svoje funkcie zneužívajú na vlastné obohacovanie sa. Pre očistu verejného života by preto bolo žiaduce, aby sa tento deravý zákon zmenil.
Keď sa pred rokom v programovom vyhlásení objavila veta „vláda navrhne legislatívne opatrenia, ktorými zvýši výpovednú hodnotu majetkových priznaní verejných funkcionárov“, vyzeralo to veľmi sľubne. Následne vznikla pracovná skupina, v ktorej mali zastúpenie poslanci všetkých strán. A keďže v nej panovala všeobecná zhoda, zdalo sa, že bezzubý zákon čoskoro vystrieda nová právna norma, vďaka ktorej budú musieť svoj majetok detailne uviesť všetci ministri, poslanci, župani, primátori a starostovia vrátane sudcov Ústavného súdu.
Prešiel rok a napriek počiatočnému konsenzu nový zákon doteraz nemáme a asi ani tak skoro mať nebudeme, lebo ho sprevádzajú nepochopiteľné obštrukcie zo strany vládneho Smeru.
Je to názorná ukážka politického kalkulu, pri ktorom poslanci robia len to, čo musia. Minulý rok, tesne pred voľbami, keď v spoločnosti silne rezonoval spis Gorila a poslancom takpovediac tieklo do topánok, tak za zrušenie trestnoprávnej imunity hlasovali úplne všetci. Teraz, keď má Smer v parlamente pohodlnú väčšinu a voľby sú ďaleko, zákon o konflikte záujmov odsúva na vedľajšiu koľaj. Keďže žiadne racionálne argumenty doteraz poslanci vládnej strany nepredostreli a svoj názorový obrat nijako nevysvetlili, vzniká podozrenie, že ich doterajší konsenzuálny prístup bol len akýmsi divadielkom…
Komu z nich môže prekážať, aby verejní činitelia mali povinnosť priznávať drahé dary (suma 4-tisíc eur je možno až príliš vysoko nastavená!) či zapožičaný majetok? Azda nechcú, aby sa nám tu zasa raz do tváre smial niekto, kto na požičanom tryskáči lieta k moru do požičanej vily a jazdí na požičanej jachte?
Nikto, kto má čisté svedomie, nemôže mať s týmto zákonom problém. Reči o tom, že poslanci pri detailnom opise svojho majetku budú vydierateľní, sú smiešne. Ak si ľudia môžu na internete prečítať, aké sú majetkové pomery prezidenta Spojených štátov, tak hádam si túto povinnosť môže splniť i každý jeden verejný funkcionár na Slovensku.
Všetko ostatné sú výhovorky.