Všetko po starom
V Európe nie je veľa krajín, ktorým sa za posledných päť rokov podarilo preplávať cez rozbúrené more globálnej krízy a problémov eurozóny bez väčšej ujmy.
Rakúsko je jednou z mála výnimiek. Jeho občania, ktorí včera volili, preto mohli byť so svojimi „kormidelníkmi“ nanajvýš spokojní. Rakúsky motor šliape na plné obrátky – krajina sa môže pochváliť najnižšou nezamestnanosťou v rámci EÚ (4,8 %), jedným z najvyšších príjmov na hlavu (mesačný plat je 2 718 eur brutto) a špičkovým ratingom AAA. Jedným slovom idyla.
Aj keď pozorovateľovi zvonka by sa mohlo zdať, že v takejto situácii neexistuje žiadny problém, ktorý by tamojších ľudí trápil, aj za touto idylou sa skrývajú korupčné škandály, ktoré otriasli obomi koaličnými stranami. Predsa len, sme stále v strednej Európe, aj keď nie tej postkomunistickej… Keďže v kampani nebola žiadna silná téma, napriek škandálom, voliči potvrdili rokmi preverený status quo. Zopakuje sa tak veľká koalícia, ktorá je vyložene rakúskym fenoménom.
S výnimkou éry Bruna Kreiského, keď v 70. rokoch na politickej scéne dominovala sociálna demokracia, a sedemročného flirtu ľudovcov s haiderovcami, vládne v alpskej republike prakticky stále veľká koalícia socialistov s konzervatívcami. Dôvod treba hľadať v histórii.
V porovnaní so súčasnosťou Rakúsko v medzivojnovom období nebolo určite ideálnym miestom na život. V dôsledku hospodárskeho úpadku, vysokej nezamestnanosti a obrovskej inflácie sa krajina zmietala v politickom chaose. Obrovská politická polarizácia vyústila v roku 1934 do občianskej vojny, po ktorej nasledoval anšlus (pripojenie k Nemecku) a svetová vojna.
Všetky tieto skúsenosti prispeli k tomu, že po druhej svetovej vojne začali rakúske politické elity budovať to, čo politológovia nazývajú konsociačný model demokracie. Ten je postavený na veľkom konsenze medzi sociálnymi demokratmi a ľudovcami.
Aj keď slabinou tohto modelu je, že prakticky minimalizoval priestor pre striedanie moci, v podstate fungoval až do roku 1986, keď sa vedenia dovtedy malej opozičnej Slobodnej strany Rakúska (FPÖ) ujal Jörg Haider. Ten dokázal pretaviť túžbu voličov po zmene do volebného úspechu a neskôr aj účasti vo vláde.
Keďže alternatívou voči vládnym stranám je len pravicový populizmus (za ktorým sa okrem Slobodných a Zväzu pre Rakúsko skrýva aj novovzniknuté Nové Rakúsko alebo Team Stronach) zostane v Rakúsku aj po nedeľných voľbách všetko po starom. Otázka je: Dokedy?