Dôvera nadovšetko
Dôvera nadovšetko! Slovenská lekárska komora konštatuje, že medzi lekármi a pacientmi dnes existuje vzťah, ktorý „nikdy nebol komplikovanejší“.
Za svoj cieľ si preto dala obnoviť dôveru. Potiaľ by bolo všetko pochopiteľné. Až do chvíle, keď sa pozrieme na to, ako chce komora dôveru obnoviť.
Podľa SLK za tie komplikované vzťahy môžu okrem iných médiá, ktoré zveličujú pochybenia lekárov, politici, ktorí chcú lekárov kriminalizovať, a napokon aj niektorí lekári. Podľa predsedu Mariana Kollára možno súčasnú atmosféru v spoločnosti vnímať ako kampaň namierenú proti lekárskemu stavu. Nuž a ten sľúbený liek? Komore sa nepozdáva, že pochybenia lekárov posudzuje Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Podľa lekárov by sa tejto činnosti mali venovať znalecké ústavy, vytvorené z univerzitných či fakultných nemocníc.
Ak si to zhrnieme, situácia je nasledujúca: zlé médiá zveličujú chyby lekárov a tie potom posudzuje zrejme tiež zlý úrad. Najlepšie preto bude, keď budú svoje chyby posudzovať samotní lekári. Dajme tvorbu imidžu lekárov do ich vlastných rúk a uvidíme zázraky.
Nie je to tak dávno, čo si lekári vydobyli viacetapové zvýšenie miezd. Kto by to mal vedieť lepšie, ako súčasný šéf lekárskej komory a vtedajší šéf lekárskych odborov Marian Kollár? Kto by mal lepšie ako on vedieť, že lekári v poslednej fáze protestu – v čase, keď sa začali hromadne hlásiť na PN – zašli až celkom na krajnú medzu?
A predsa im to vyšlo. Žiaden pacient vtedy našťastie nebol poškodený a oni dosiahli svoje. Na rozdiel napríklad od zdravotných sestier, ktoré, slušne vyjednávajúc, dodnes nevyjednali vôbec nič. Na to, aby si občania urobili svoju predstavu o našom zdravotníctve, nepotrebujú médiá ani politikov. Stačí im navštevovať ambulancie či nemocnice. Ak majú náhodou pritom na lekárov vyššie nároky, ako by (zrejme podľa SLK) mali mať, je to po tom, čo si lekári vydupali svoje vlastné vyššie nároky od štátu. Čiže od nich, od občanov, ktorí sedia v čakárňach či ležia v nemocničných izbách.
Zrušenie právomocí úradu nie je nová pesnička. Lekárska komora ju pod vedením Kollára spieva už minimálne od jari tohto roku. S takou chuťou, až jej vtedy odpovedal samotný úrad: okrem iného upozornil Kollára na to, že nedôveruje vlastne svojim vlastným členom, pretože úrad využíva konzultácie odborníkov, ktorí sú takisto členmi komory…
Úrad pre dohľad nemusí byť bohviečo, ale je to aspoň niečo, čo nie je priamo v rukách lekárov. Ak tu chce niekto seriózne obnovovať dôveru medzi lekárom a pacientom, potom jeho rušenie je pravým opakom zamýšľaného.
Pripomína to skôr tragickú cestu samoregulácie na spôsob sudcovského stavu. Ten je u nás, ako je známe, už taký nezávislý, sám seba dozorujúci, kontrolujúci a regulujúci, až mu nikto neverí. Ďakujeme, ale až takúto dôveru k našim lekárom zatiaľ naozaj nemáme. Ide totiž o naše životy.