Doživotná trauma
Slovensko sa k ochrane práv detí zaviazalo podpisom viacerých medzinárodných dohovorov.
To je iste pozitívne, žiaľ, v praxi to často vyzerá úplne inak. V mnohých ohľadoch zostávame zvláštnou krajinou s prevládajúcou konzervatívnou mentalitou, a to sa prejavuje aj v tom, že násilie na deťoch dodnes viacerí považujú za jeden z tradičných výchovných prostriedkov.
Potom sa však nemožno čudovať, že v spoločnosti prevláda názor, že problém násilia na deťoch sa u nás v podstate ani nevyskytuje. Zo strany rodiny sú tieto hrozné činy často bagatelizované a verejnosť z letargie vytrhnú až medializované prípady na smrť utýraných detí. Inak vládne ticho. Slovensko doteraz nemalo dokonca ani len oficiálny prieskum o týraných deťoch. Výsledky toho prvého sú desivé. Ukazuje sa, že viac ako pätina detí u nás bola vystavená fyzickému alebo psychickému týraniu.
Tieto deti si traumu so sebou ponesú po celý život. Aj preto by sa mal štát usilovať o to, aby inštitúcie, ktoré za túto oblasť zodpovedajú, fungovali čo najlepšie. Prípad utýranej päťročnej Lucky z Bratislavy je iste dostatočným varovaním.
No môžeme mať aj tie najdokonalejšie inštitúcie, bez „zmeny optiky“ verejnosti a zvýšenia prahu citlivosti sa nič nezmení. I naďalej budeme svedkami toho, že v prípade pedofilnej aféry sa verejná mienka v malej obci postaví skôr na stranu páchateľa než na stranu obete. Zvláštna krajina…