Aj bez nášho mandátu
Pripomína nám niečo – okrem záľahy nevkusných bilbordov – že už o mesiac budú u nás voľby do orgánov samosprávnych krajov (VÚC)?
Ak nie, tak je všetko po starom. Prieskumy, v ktorých vraj až 60 percent opýtaných tvrdí, že príde voliť, si potom netreba všímať. Nič také sa najskôr nestane.
Počas minulých volieb do VÚC v roku 2009 dali viac ako tri štvrtiny voličov prednosť iným, z ich pohľadu asi užitočnejším aktivitám. Celková účasť 22,9 percenta vypovedá síce čosi o legitimite moci všetkých tých, čo boli zvolení, nemení však nič na tom, že ich právomoci sú platné. V rovnakej miere, ako keby bola účasť voličov stopercentná.
Znamená to, že ak aj máme pocit, že nemôžeme za to, že nás župná politika „neoslovuje“, tým jediným, kto bude našou neúčasťou naozaj potrestaný, budeme zasa len my sami. Určite nie tí, ktorí na ďalšie volebné obdobie zasadnú v krajských parlamentoch či v kreslách županov. Tí budú aj bez mandátu od troch štvrtín voličov právoplatne rozhodovať o tom, kde a ako sa použijú desiatky miliónov eur z rozpočtov, komu a za čo pôjdu ďalšie desiatky miliónov eur z fondov Európskej únie a tak ďalej.
A ktovie, mnohí z tých, čo do vúcok voliť nešli a potom pri každodenných problémoch nadávali na Radičovú a na Fica, najskôr ani netušia, koľko z toho majú na svedomí práve krajské samosprávy. Niežeby veľká politika v tom bola nevinná, to ani náhodou. Akurát, že mnohé z tých vymlátených ciest, zanedbaných škôl a kolabujúcich nemocníc majú v skutočnosti pod palcom presne tí naši zástupcovia vo VÚC, ktorých sme drvivou väčšinou ani nevolili.
Keď sa potom „veľká“ politika z času na čas pokúša čachrovať s právomocami či financiami na úkor samospráv a samosprávnych princípov (nielen čo sa VÚC týka), má výborné alibi. Stačí poukázať na volebné štatistiky a povedať: Veď občania o to aj tak nemajú záujem.
Isteže, každá minca má dve strany. Podľa čoho si majú voliči vyberať? Podľa tých príšerných bilbordov, na ktorých sa pretŕčajú so sťaby vtipnými heslami rôzni starí známi, vyretušovaní, vymydlení a počítačovo upravovaní tak, že by ich doslova vlastná mater nespoznala? Alebo azda podľa ich „diskusií s voličmi“, ktoré sa pokúšajú podobať na nejakú pseudoľudovú veselicu v štýle Jána Kalinčiaka ani ich netrápi, že Kalinčiak sa z nich už pred 150 rokmi vysmieval?
Nie, pravdaže nie. Väčšina z tých, čo predsa len voliť pôjdu, staví na stranícku príslušnosť kandidátov. Je to najjednoduchšie a vlastne aj najistejšie. Veľká politika tak opäť víťazí nad regionálnou samosprávou. Mnohí však práve z týchto dôvodov voliť nepôjdu. A iní, agilní, tam práve preto pretlačia ďalšiu dávku obskúrnych postavičiek z obskúrnych extrémistických združení – od náboženských fanatikov cez stalinistov až po fašistov.
Spomeňme si na to, až budeme zas na nejakom tom cestnom hrbole nadávať na aktuálnu vládu. Lepšie by, samozrejme, bolo takej spomienke sa vyhnúť. Ale to je na každom z nás.