Nič po roku
"Politika strán KDH, Most – Híd a SDKÚ ako strán Ľudovej platformy... je alternatívou voči ľavicovej politike Smeru a bude spoločným úsilím s ňou zvádzať politický zápas. Sme presvedčení, že Slovensko dokáže úspešne rozvíjať len zodpovedná a osvedčená stredo–pravá politika."
Nuž, toľko citát z Memoranda pre zodpovednú politiku, ktoré podpísali Ján Figeľ, Pavol Frešo a Béla Bugár 16. novembra 2012. Čo zostalo z ich Ľudovej platformy dnes, po necelom roku? Z Ľudovej platformy zostalo po necelom roku práve to, čím bola na svojom začiatku: nič. Na konštatovanie, že spomínané strany sú „programovo a hodnotovo blízke“, nebolo treba zakladať platformu.
Ich voliči to musia vedieť už len z toho, že ich programy sa od konca 90. rokov (ak budeme SMK považovať za jedného z rodičov Bugárovho Mostu), keď po prvý raz spoločne vládli, nijako zásadne nemenili. Ich nevoliči zasa musia o ich programovej a hodnotovej príbuznosti vedieť už iba preto, lebo tieto strany o nej hovoria už dobrých pätnásť rokov.
Prečo bola potom Ľudová platforma založená? Jediným dôvodom mohla byť snaha po volebnom debakli v marci minulého roka ukázať voličom – ale i náprotivnému táboru – že „zdravé jadro“ slovenskej pravice je ešte vždy schopné spoločnej akcie. Aj po katastrofálnom priebehu vládnutia koalície Ivety Radičovej. Aj po tom, ako sa nechali starí harcovníci v tej vláde fakticky prevalcovať naskrz neštandardnou partiou zvanou SaS. Aj po Gorile a ktovie čom ešte.
Ak by takzvané štandardné pravicové strany neukázali ani pol roka po voľbách, že sú schopné pokračovať v nejakej spolupráci, ich tábor by sa dočista rozpadol. Práve preto sa spísalo 26-riadkové memorandum obsahujúce všetky banálne a triviálne heslá, na ktoré si jeho autori dokázali v rýchlosti spomenúť.
Dnes je jasné, že jedinou spoločnou akciou, na ktorú sa zakladatelia Ľudovej platformy zmohli, boli ich neveselé úsmevy do kamier pri jej založení. Spoločne sa hýbali iba vtedy, keď ich k tomu donútil vládny Smer.
Pokusy o spoločné akcie, ktoré by neboli len reagovaním na Smer, sa skončili fiaskom. Neschopnosť dohodnúť sa na spoločnom prezidentskom kandidátovi, ktorú v týchto dňoch definitívne spečatila kandidatúra Pavla Hrušovského za KDH aj bez požehnania spoločnej platformy, je toho najviditeľnejšou, hoci nie jedinou ukážkou. Ďalšou je povedzme nepodarený spoločný postup v blížiacich sa voľbách do samosprávnych krajov.
Takže tak. Politika Ľudovej platformy nie je alternatívou voči Smeru jednoducho preto, lebo žiadna nie je. Osvedčená stredo-pravá politika nedokáže Slovensko úspešne rozvíjať preto, lebo jej predstavitelia sa k moci nedokážu dostať bez toho, aby im k tomu nedopomohli rôzne čudné okrajové spolky, nebezpečné pre nich samotných, ale aj pre Slovensko. A nemýľme sa: sulíkovci boli len odvarom toho, čo môžeme čakať, ak sa k moci dostanú rôzne iné „nové“ tváre a ich strany.