Modelový príklad
Najsmutnejšie nie je to, že SDKÚ je podozrivá z ďalšej „šikovnej“ finančnej finty. Ani to, že financovanie tejto strany je podľa všetkého nekonečným príbehom tichých služieb a protislužieb, ktoré sa diali za oponou, skryté pred zrakmi dôverčivých voličov.
Najsmutnejšie je, že to už pomaly nikoho ani veľmi nezaujíma, ani veľmi netrápi. Nielen preto, lebo SDKÚ je politická strana ďaleko za svojím zenitom. Aj preto, lebo financovanie SDKÚ je len modelovým príkladom našej politickej scény. Všetci to vedia, aj keď vám sotvakto poskytne také dôkazy, ktoré by obstáli aj pred naším, ehm, súdnictvom.
Čo z toho, keď budú všetky naše strany povinne predkladať svoje finančné uzávierky, keď budú zverejňovať svojich darcov? Podstatné nie je to, čo sa zverejní, ale to, čo je za oponou. V štáte so stovkami tisíc nezamestnanými je klientelizmus pre niektoré firmy jediným dôvodom ich existencie. Pre politické klany rôznych farieb je to zasa spôsob, ako si „čistiť“ účtovníctvo a odlievať verejné peniaze na súkromné kontá. Jedni majú zákazky, druhí bohatnú.
Voličom sa podhodia parlamentné či iné „diskusie“, v ktorých sa zlodeji navzájom prekrikujú, kto je väčší zlodej. A ak by došlo k najhoršiemu, verejnosti sa predhodí nejaký ten biely kôň, z ktorého sa potom spraví zloduch storočia. Z niktošov v straníckych tričkách sa naďalej budú môcť stávať milionári.
To, že SDKÚ je len jedna z mnohých, ju, samozrejme neospravedlňuje. Je to len dôvod, pre ktorý je financovanie našich politických strán únavnou témou. Nemalo by to tak byť. Je to totiž aj jeden z koreňov našej biedy.