Oslava
Rok čo rok sa v súvislosti s výročím vzniku Československa nastoľuje otázka, prečo si 28. október pripomíname iba ako pamätný deň, a nie ako štátny sviatok.
Celkom oprávnene. Najmä vzhľadom na to, ako štedro sme si nadelili iných voľných dní. Pretože sa v tomto ohľade správame, akoby sme patrili medzi najbohatšie krajiny Európy, nebolo by múdre ich počet zvyšovať. Zato prehodnotiť vrátane tých cirkevných by sa mali. Každá zmluva, aj tá s Vatikánom, sa raz prekoná a rozumní sa vždy dokážu dohodnúť.
Ak sa začnú seriózne navrhovať iné štátne sviatky, koniec októbra bude hlavným kandidátom. Koniec tohto mesiaca preto, lebo Česi si nezávislosť vybojovali 28. októbra 1918, kým Slováci mali svoj Deň 30. októbra. Vtedy sa celá národná elita razantne prihlásila do spoločného štátu so svojím najbližším národom bez toho, aby vedela, o čom sa v pražských uliciach už rozhodlo. O to bola Martinská deklarácia cennejšia.
Špekulovať nad tým, prečo oslavovať štát, ktorý už neexistuje a nebol taký ideálny, ako si predstavovali jeho zakladatelia, je krátkozraké. Tak ako ľudská civilizácia aj jednotlivé národy prechádzajú určitým vývojom pokroku i regresie. Ale na tejto ceste stoja míľniky, pri ktorých sa história výrazne posunula dopredu, do novej kvality. A takým míľnikom je pre Slovákov, paradoxne ešte viac ako pre Čechov, 28., respektíve 30. október. Preto by sme vtedy nemali len spomínať, ale aj oslavovať.