Život pod psa
Aj keď práve zažívame niečo ako babie leto, na psov už prišiel mráz.
Ono je to možno aj horšie ako mráz, lebo musia byť od septembra takpovediac „začipovaní“. Teda pod kožou by mali mať čip, aby sa dali identifikovať. Ten však podľa nového zákona musia mať iba do januára. Potom už len vtedy, keby prebehli cez hranice členského štátu Európskej únie.
Nešťastný prihraničný nezačipovaný pes, ak si nájde partnerku napríklad v Hainburgu, má jednoducho po chlebe. Ak ho nezačipovaná družka navyše láskavo odprevadí na Slovensko, potom má po chlebe aj ona.
V podstate je na tom asi niečo rozumné. Teda ide o to, aby psi nebehali zo štátu do štátu ako smädná ťava po púšti. Život v nových psích podmienkach však čaká aj majiteľov. Majitelia začipovaných psov sa nemusia do januára báť ničoho, nezačipovaní môžu spolu s majiteľmi prežiť zlé obdobie iba v ilegalite, i keď v takom prípade im hrozí pokuta 300 eur za ignorovanie zákona.
Ak teda uvidíme suseda, ako sa s konzervou psieho žrádla alebo s vrecom granúl podvečer zakráda na neznáme odľahlé miesto, potom je jasné, o čo ide. Treba ho hneď oznámiť najbližšiemu veterinárovi a Slobode zvierat.
Čip stojí pár desiatok eur, teda asi ako lacnejšia zimná vetrovka pre dieťa z nižšej strednej triedy alebo pre mladého náročnejšieho učiteľa či rovno vedeckého pracovníka. Z toho vidno, že napríklad zvýšiť plat učiteľom o nejakých štrnásť eur bolo od ministerstva ekonomicky prezieravejšie, ako ich začipovať, aby nemohli učiť na viacerých školách. Po tomto zvýšení platov nik z nich na nejakú druhú prácu ani nepomyslí. Aj keď porovnaní s mnohými psami často žijú životom, ktorý sa dá vo väčšine prípadov najpresnejšie označiť ako život pod psa.
Nie je to celkom spravodlivé, lebo morálne sú na tom často lepšie. Zvyčajne do krvi nehryzú deti, ba ani svojimi dračími zubáľmi nemrzačia a netrhajú staršie osamelé ženy, čo rozmaznaným psom na Slovensku v poslednom čase nerobí vôbec nijaké problémy. Skutočne dobrí majitelia takúto vhodne sublimovanú drobnú nervozitu ich miláčikom vopred a radi odpustia. Pohladkajú ich, pochopia.
Mať čip je vraj vcelku zdravé aj z iného hľadiska, lebo sa dá pomocou neho zistiť, či bol pes očkovaný proti besnote, čo dohryzených ľudí vždy poteší a ešte im to aj uľahčí a skvalitní život. Teda ak chlpatý zúrivec očkovaný bol.
Vplyv začipovaných psov na zdravie obyvateľstva teda možno na prvý pohľad hodnotiť vcelku pozitívne. No je to iba jedna stránka mince. Nik zatiaľ nevypracoval štúdiu, čo môže spraviť taký rozvarený čip v jeleňom guľáši v zariadeniach pohostinného charakteru alebo v skutočne dobrých klobáskach z istého regiónu.
Na druhej strane však zatiaľ ani nik nedokázal, že by čip mohol spôsobiť čosi negatívne. Najmä ak svedomitá obsluha reštauračného zariadenia nezaváha a preženie guľáš a klobásky cez čítačku kariet. Možno však takto začipovaný zostane na pár hodín iba dôverčivý konzument a následne všetky problémy s čipovacím zákonom vyrieši sama príroda.