Predavači času
Sťažovanie na množstvo práce a málo času sa stalo bežnou konverzačnou témou tých, ktorí ju ešte majú.
Niekedy však nie je jasné, či sa sťažujú, alebo chvália. Na fungovanie systému stačí čoraz menej ľudí a tí, čo sa na kolotoči vezú, musia ísť na doraz. Rýchle tempo so zaťatými zubami, hypotékou a neistými vyhliadkami. Kto zaváha, vypadne. Voľný a pracovný čas splývajú do jedného. Nadčasy a rôzne „dobrovoľné“ zmeny sa neodmietajú.
V počiatkoch industriálnej revolúcie v Anglicku trval denný pracovný čas od 12 do 16 hodín. Robilo sa niekedy aj v nedeľu a neexistovalo, že by to ktosi odmietol či dokonca žiadal príplatky. Človek mohol byť rád, že vôbec niečo dostal. Ako keď sa Oliver Twist v slávnom Dickensovom románe odváži požiadať o prídavok k večeri a šokovaný správca sirotinca nechápe, ako si takú drzosť vôbec dovolil.
Jednou z prvých požiadaviek organizujúcich sa robotníkov bol osemhodinový pracovný čas. Reakcia priemyselníkov a s nimi prepojených politikov bola tvrdá. Báli sa o zisk, no bola tu aj obava Dickensovho správcu vecí verejných, že by sa ústupkami ukázala slabosť, podporila sa zhýralosť, robotníci by zleniveli a nakoniec by boli takí drzí, že by žiadali viac.
Welšský utopický socialista Robert Owen prešiel v roku 1810 od slov k činom a osemhodinový pracovný deň zaviedol v textilnej fabrike v New Lanarku. Firma prosperovala, stala sa miestom, kam sa chodili pozerať delegácie politikov a aktivistov, aby uverili, že sa to dá aj inak. John Maynard Keynes v 30. rokoch minulého storočia tvrdil, že sa pracovný čas bude s rozvojom vedy a techniky dramaticky skracovať.
Predpokladal, že dosiahne hodnotu 15 hodín týždenne. K tomuto číslu sa nepribližujeme ani náhodou. Dnes pracujeme na Slovensku podľa oficiálnych štatistík 41,5 hodiny. V mnohých povolaniach však oveľa viac a podmienky na niektorých pracoviskách sa pomaly blížia k Anglicku 19. storočia. S výnimkou, že na nich ešte zatiaľ nepracujú deti.
Experti Novej ekonomickej nadácie nedávno prepočítali ako ideálny 21-hodinový pracovný týždeň, čo by podľa nich vyriešilo všetky problémy s nezamestnanosťou, znížilo by emisie skleníkových plynov a sociálne nerovnosti, zároveň by radikálne posilnilo kvalitu života.
Ani 15-, ani 21-hodinový týždeň sa tak skoro konať nebude. Prinajmenšom z niekoľkých dôvodov. V prvom rade by museli korporácie a firmy platiť dane, čo je v súčasnom stave čoraz iluzórnejšia myšlienka. Potrebné by boli globálne environmentálne normy a sociálne štandardy. Musela by sa seriózne otvoriť otázka, čím sa nahradí koncept ekonomického rastu ako podmienky rozvoja.
Problém však spočíva v tom, že systému vyhovuje, ak pracuje menej ľudí viac času. Voľná pracovná sila disciplinuje tých, čo práve majú zmluvy. Štrukturálna úloha nezamestnanosti je totiž kľúčová pre spôsob, akým kapitál funguje. Môže ňou vydierať nielen jednotlivcov, ale aj celé vlády.