O spravodlivom štáte
V januári tohto roka akceptovala Európska komisia európsku občiansku iniciatívu, ktorá žiada komisiu o „nabádanie spolupráce medzi členskými štátmi k preskúmaniu nepodmieneného základného príjmu ako nástroja na zlepšenie súčasných systémov sociálneho zabezpečenia“.
Iniciatíve ide o to, aby mal raz každý v EÚ bezpodmienečné materiálne právo na zabezpečenie dôstojného života – mimochodom, o ktorom hovoria už dnes zmluvy únie. Autori iniciatívy dostali jeden rok na kampaň. Ak sa do 14. januára 2014 pod ňu podpíše aspoň milión ľudí zo siedmich štátov únie, komisia ju bude musieť preskúmať a zvolať o nej zasadnutie v europarlamente.
Oficiality sú tu spomínané zámerne. Hovoria totiž o tom, aká dlhá cesta vedie od podobného nápadu aspoň k tomu, aby sa europoslanci na ňom mohli verejne povoziť. Mimochodom, samotný text žiadosti je v tomto výrečný: „nabádanie spolupráce… k preskúmaniu…“
Naša pravica môže spávať pokojne. Komunistický puč, ktorý definitívne zničí všetkých úspešných, šikovných a zdravých a odmení všetkých príživníkov, socky a neprispôsobivých, ešte pekných pár rokov nehrozí. A čo naša ľavica? Aj tá môže spať pokojne. Časť nesmeráckej ľavice sa môže ďalej venovať svojim facebookovým vojnám proti smeráckej. Časť smeráckej ľavice môže ďalej rozvíjať sociálny systém, ktorý zdedila od pravice a ktorý ide opačným smerom ako spomínaná iniciatíva. Ale nielen tá. Náš sociálny systém sa totiž pomaly vyvíja opačným smerom ako naša vlastná ústava.
Ľavicová politika, to nie sú len reči v televízii. Daňový systém, pracovné právo, sociálne zákony, a tak ďalej… to všetko má mať účel. Ľavicová politika sa okrem iného identifikuje aj ako taká, ktorá stavia empatiu a solidaritu medzi hlavné princípy v spoločnosti. Ak robí protichodné veci, musí mať na to sakramentsky dobré dôvody.
To, že za dlhé desaťročia u nás vznikla skupina ľudí, ktorí sú nielenže na okraji, ale už dávno za ním, nie je dobrý dôvod na to, aby sme ju vyhodili ako odpad. To, že ľudia, ktorí nikdy v živote nemali ani jedno zamestnanie, nevedia, čo to znamená robiť, nie je dobrý dôvod na to postaviť ich pred alternatívu: buď nútená práca (proti našej ústave), alebo odňatie ešte aj tej smiešnej dávky v hmotnej núdzi, ktorá tu po všetkých experimentoch zostala (čo by bolo opäť proti našej ústave).
Najhoršie je, že v parlamente už takmer nikto ani len nepredstiera, že všetky tie nové a nové dôvody, pre ktoré treba zobrať ľuďom tú či onú dávku, ten či onen príspevok, majú nejaké ekonomické zdôvodnenie. Všetci rečnia o spravodlivosti. Nuž ale štát, v ktorom si musíte v očiach väčšiny (a je jedno či etnickej, alebo ekonomickej) „zaslúžiť“ právo na holý život, môže byť spravodlivý akurát tak v divokých snoch sociálnych darvinistov.
Nikto nikdy netvrdil, že nastavenie sociálneho systému je ľahká vec. Tak sa konečne prestaňme tak tváriť. A začať by mali na ministerstve sociálnych vecí.