Dve tváre Európy
Politik nemeckých Zelených Hans-Christian Ströbele sa v Moskve stretol s Edwardom Snowdenom, ktorý zverejnil spôsoby a rozsah globálneho sledovania ľudí americkými tajnými službami.
Snowden je vraj pripravený pricestovať do Nemecka, aby pomohol pri vyšetrovaní odpočúvania kancelárky Angely Merkelovej americkou NSA.
Ako nazvete človeka, ktorý vám chce pomáhať aj po tom, čo ste sa na neho vykašlali? Jedna vec je, ako by sme ho nazvali my. Iná vec, ako ho nazývajú tí európski politici, ktorí dnes tancujú tance teatrálneho pobúrenia nad praktikami Spojených štátov. Tí by boli asi najradšej, keby neexistoval. Dokiaľ bude Snowden vyťahovať nové a nové detaily paranoidného správania sa Američanov k svojim vlastným spojencom, dovtedy bude viditeľná dvojtvárnosť ich vlastnej politiky.
Dvojtvárnosť nielen vo svetle obhajoby šéfov amerických tajných služieb, ktorí na obvinenia v podstate odpovedajú: to, čo robíme my, robí vo svete každý každému. Hoci aj tento motív je zaujímavý.
Väčšie či menšie škandály, spôsobené aktivitami tajných služieb na území niektorého zo spojencov, majú už za sebou zrejme všetci z aktérov dnešnej roztržky medzi Spojenými štátmi a Európou. A hoci rozsah súčasného škandálu NSA sa s nimi naozaj nedá porovnávať, americkí generáli najskôr dobre vedia, o čom hovoria.
Naozaj sme si takí istí, že európske tajné služby delí od amerických nejaký špeciálny morálny kódex? Nebude to napokon tak, že rozdiel medzi nimi a NSA sa vlastne týka iba výšky ich rozpočtov a počtu ich pracovníkov?
No dobre, povieme si, tajní sú na svete všade rovnakí: ak im dáte moc, budú ju využívať až po samotnú hranicu možností – rozdiel medzi Európou a Amerikou je teda v politike. Skutočne? Spôsob, akým sa bráni Barack Obama, akoby cez kopirák odpísal od európskych politikov: My, že odpočúvame lídrov svojich spojencov? O tom som nič nevedel!… Môžeme si vybrať, čo je horšie. Či veľmoc, ktorá sa správa paranoidne pri plnom vedomí, alebo veľmoc, ktorej prezident žije v sladkom nevedomí o tom, čo stvárajú jeho podriadení. Respektíve veľmoc, ktorej prezident je sám podriadený tajným službám, ktoré ho preto pochopiteľne vôbec nemusia o takých veciach informovať.
Najlepšie však dvojtvárnosť rozčertených európskych lídrov ilustruje Edward Snowden. Nikto z nich nenašiel odvahu poskytnúť mu azyl vtedy, keď mu americké úrady zneplatnili pas a urobili z neho globálneho bezdomovca. Nikto z nich sa nijako zvlášť ostro neozýval až dovtedy, kým sa neprevalilo (opäť vďaka Snowdenovi), že NSA odpočúvala aj ich samotných. Dnes, keď už to vedia, robia krik, ale za nič nechcú ohroziť obchodné rokovania s Washingtonom.
Ak aj zo škandálu nejaká dohoda vzíde, bude mať charakter zmluvy o vzájomnom nesledovaní politických špičiek v USA a v Európskej únii. O miliónoch zaznamenávaných e-mailov a telefonátov normálnych Európanov v nej veľká reč najskôr nebude. A o Snowdenovi, bez ktorého by sa dodnes o ničom nevedelo, v nej nebude ani čiarka.