Pád býva rýchly
Napriek tomu, že šéfovi ČSSD Bohuslavovi Sobotkovi sa zrejme podarí ustáť pokus o prevrat vo vlastnej strane, rozklad českej politickej scény je faktom, ktorý trvá.
Pre nás pritom vzniká otázka, nakoľko sa máme pri jeho sledovaní cítiť ako nezúčastnení pozorovatelia a nakoľko si máme dávať pozor, aby sme neboli ďalší na rade.
Do istej miery pochopiteľná, do istej miery bizarná hystéria, ktorá sa okolo Sobotku strhla (lapidárne ju vyjadril transparent na demonštrácii na jeho podporu: „Za Sobotku, za demokraciu“), akoby predsedu sociálnych demokratov rituálne očistila od všetkých hriechov. Akoby už odrazu nebol lídrom, ktorý stranu doviedol k najslabšiemu volebnému výsledku za posledných dvadsať rokov. Akoby už nebol predsedom, ktorý pred voličmi do poslednej chvíle hral s „pučistami a zradcami“ hru na stranícku jednotu a porozumenie. Akoby nelavíroval natoľko, až sa mu podarilo „pučistov“ legitimizovať dávno pred ich pokusom o „puč“.
Nech sa už veci v ČSSD vyvinú, ako chcú, táto strana – ako posledná z „klasických“ politických strán – jednoducho hneď po predčasných voľbách potvrdila, že v politike v Česku sa už nikto na nič nehrá. A ak sa situácia dostane tak ďaleko, že budú potrebné v krátkom čase ďalšie predčasné voľby, možno očakávať, že už ani českí voliči sa na nič hrať nebudú.
Prezident Miloš Zeman sa s parlamentnými politikmi pohráva ako nejaký Veľký hýbateľ, voči ktorému nemožno mať námietky a nič podniknúť. Jeho dočasná vláda (a nikto by nebol šťastnejší ako on, keby bola čo najnedočasnejšia) pôsobí v atmosfére absolútnej nedôvery ako partička odborne podkutých lobistov.
Tradičná pravica sa vybodovala na aférach a na politike, ktorá robí zo stredných vrstiev chudobu a z chudoby lumpenproletariát. Tradičná ľavica sa rozkladá na zákulisných podrazoch a na tom, že jej vedenie je v skutočnosti iba chabý dáždnik, pod ktorým panujú lokálne a regionálne bratstvá a ich ekonomické záujmy.
Na takej politike nie je nič tradičné ani politické. Je to celkom obyčajný boj o „žvanec“. Lenže voliči, a v tomto nie sme iní ani my na Slovensku, sa vo svojej veľkej časti stále odmietajú stotožniť s úlohou konzumentov, ktorým je v podstate jedno, ako sa volá predseda vlády. Veľká časť z nich ešte stále hľadá v politike vášeň a idealizmus. Ak ich nedostanú od tradičných politikov, obrátia sa inde. A sotva ich jediných možno potom viniť z toho, že pritom rezignujú aj na demokraciu či toleranciu.
O kríze tradičnej politiky, sformovanej po druhej svetovej vojne, sa na Západe hovorí už roky. Nebola by to však prvá vec, v ktorej štáty spoza niekdajšej železnej opony podstupujú akýsi zrýchlený vývoj. Preto platí, že hoci všade možno nájsť nejakých lepenovcov, v našich končinách majú cestu na vrchol kratšiu. Nemyslime si, že nás sa to netýka. Príklad Česka je aj o tom, ako rýchlo sa veci môžu zvrtnúť.