Finančný dynamit
Medzinárodný menový fond navrhol minulý mesiac krajinám EÚ desaťpercentné zoštátnenie úspor.
Finančná a neskôr hospodárska kríza sa podpísala pod vysoký objem verejných dlhov, ktoré už nie je možné splatiť tradičnými nástrojmi v podobe inflácie a postupného znehodnocovania úspor negatívnymi úrokmi, ktoré by sporiteľom priniesli menej ako predstavuje inflácia. Počítať s vysokou infláciou dnes nie je možné vzhľadom na nízku spotrebu a z nej odvodený minimálny rast cien spojený s hrozbou deflácie v eurozóne. Materiál s touto informáciou bol pôvodne považovaný za nevydarený žart až do chvíle, kým nebola vydaná v októbri tohto roka oficiálna publikácia MMF s názvom Taxing Times.
Plán desaťpercentného jednorazového zdanenia bankových vkladov a peňazí vo fondoch by podľa MMF pomohol krajinám EÚ znížiť výšku verejných dlhov na úroveň roku 2007, t. j. obdobia, od ktorého to začalo s finančnými inštitúciami a samotnými ekonomikami ísť dolu z kopca. Krajiny sa dnes nedokážu vyrovnať z nahromadenými dlhmi vlastnými silami. Priživovanie chudobnejších krajín periférie eurozóny na úkor bohatších štátov EÚ je dlhodobo stredobodom kritiky politikov, finančníkov aj ekonómov. Riešením je podľa všetkého iba zrušenie štátnych dlhov vo forme štátneho bankrotu, vysoká inflácia pohlcujúca reálnu výšku dlhov alebo práve navrhnuté zdanenie úspor. Všetkých uvedených scenárov si pritom obyvatelia EÚ užili v uplynulom miléniu neúrekom.
Štátny bankrot sme prakticky zažili aj v Československu v roku 1953, keď prepadli bez náhrady všetky štátne dlhopisy a hypotekárne záložné listy či životné poistky pochádzajúce z predvojnových či vojnových úspor, ako aj zmrazené vklady z úsporami obyvateľov z pred roka 1945. Infláciu vo výške viac ako šesťdesiat percent požierajúcu kúpnu silu úspor sme si zasa otestovali u nás naposledy v roku 1991. Zavedenie dane z finančného majetku sme tu však naozaj už pol storočia nemali, rovnako ako v iných krajinách EÚ.
Návrh MMF na zaplatenie „desiatku“ z nasporených peňazí v Nemecku a Rakúsku oprášil spomienky na obdobie po skončení druhej svetovej vojny, keď pri peňažných reformách prišli jednorazovými menovými opatreniami majitelia úspor o výraznú časť svojho kapitálu. Situácia v oblasti verejných dlhov mnohých členských krajín EÚ je však dnes až príliš veľmi podobná časom, keď sa skončila v Európe vojna.
Návrh expertov z MMF niektorí analytici bagatelizujú, pripomínajúc nedávnu paralelu s povinnou výmenou vkladov nad stotisíc eur na Cypre za takmer bezcenné akcie a dlhopisy tamojších bánk. Z nechcených akcií je potrebné pri reštrukturalizácii odpísať doterajšie straty spôsobené precenením gréckych štátnych dlhopisov, ktoré sú hlavnou príčinou tohto dominového efektu tzv. zostrihania gréckych dlhov (haircut). Pri výmene nechránených vkladov za dlhopisy sa zasa museli veritelia zmieriť s ich mizerným úročením a príliš dlhou splatnosťou. Všetky tieto čachre stáli majiteľov cyperských kont (prevažne osôb s ruským pasom) asi štyridsaťsedem percent ich „dobre“ uložených úspor v tomto ostrovnom daňovom raji.
Riešenie dlhových problémov EÚ formou medializovaného plánu na desaťpercentné zdanenie finančného kapitálu obyvateľstva sa preto niektorým analytikom môže zdať ako voľba menšieho zla, ktorá pomôže stabilizovať ekonomiky a vytvoriť finančný vankúš na prípadné dodatočné ozdravenie bánk v najviac zadlžených krajinách eurozóny. Otázne však zostáva, prečo sa na nezaplatené účty nezodpovedných politikov v EÚ majú poskladať bežní majitelia úspor a nie anonymní vlastníci finančného kapitálu odloženého v niektorých z daňových rajov trebárs priamo v Európe?