Logika naruby
Páni z ministerstva životného prostredia idú na prehodnocovanie hraníc národných parkov naopak, ako káže logika.
Teda logika rozumného environmentalistu a nie developera, ktorý chce „skultúrňovať“ využívanie krás prírody tak, že ich dokola zastavia hotelmi a betónovými parkoviskami.
Z ochranných pásiem odnímu stovky hektárov pôdy, lebo sa na nich aj tak nedodržiavajú základné obmedzenia nenáležitého budovateľského nadšenia. A pritom zatiaľ vôbec nehovoria o nových kritériách, ktoré by mali platiť na zvyšku týchto území rozšírených o „geomorfologicky“ zhodné lokality, kde sa zatiaľ turizmus nerozvíja.
Ako by negatívny príklad Vysokých Tatier nevaroval. Nič na tom nemení fakt, že ide „iba“ o Slovenský raj. Ak si nadmieru agilní stavitelia dovolili podliezať zákony a predpisy v našom najvýznamnejšom národnom parku, ako sa bude ich arogantnosť vyvíjať v tých ostatných? Možno sa v minulosti pri vyčleňovaní rozsahu chránených území prestrelilo, ale aj o tom sú pripravované zonácie. Má sa určiť, kde a aké ekonomické aktivity sa môžu vykonávať a kde už nie. Najprv sa však treba zhodnúť na konkrétnych podmienkach a tie potom prísne dodržiavať a kontrolovať.
Inak budeme po rokoch znovu odkrajovať z lokalít, pretože už z ochranárskeho hľadiska stratia význam. S takouto logikou by sme sa nemuseli zastaviť ani na hraniciach najprísnejších rezervácií.