Viac ako divadlo
Európsky parlament začal vyšetrovať aktivity Trojky. V spojení s hektikou predvolebnej kampane to môže oživiť diskusiu o budúcnosti únie.
Či sa nám to páči, alebo nie, v takzvanom boji EÚ proti kríze nejde o hľadanie technokratickej odpovede na otázku, ako musí vyzerať efektívna únia. Je to výsostne politický spor o to, akú Európu chceme.
V utorok grilovali europoslanci dvoch zástupcov Trojky, polooficiálnej inštitúcie zloženej z Európskej komisie, Európskej centrálnej banky a Medzinárodného menového fondu, ktorá od prepuknutia krízy v eurozóne dozerá na implementáciu „záchranných“ programov. Čo môže jej vyšetrovanie europarlamentom reálne zmeniť? Odpoveď závisí od toho, či chceme vidieť pohár poloprázdny, alebo spolovice plný. Europoslanci nemajú na jej fungovanie priamy vplyv. Z úst jej zástupcov sa asi nedozvedia nič nečakané, čo by doteraz nezaznelo.
Vieme, že Trojka má problém s demokratickou legitimitou – v rovine rozhodovania i zodpovednosti zaň. Hoci sa bráni, že všetko musia odklepnúť ministri financií, ona poskytuje len technickú podporu, práve z nej vychádzajú predpovede, scenáre a hodnotenia implementácie programov. Takže politiku formuje zásadným spôsobom. Tento vplyv nie je vyvážený demokratickou kontrolou či zodpovednosťou za výsledky a omyly. A že nejde iba o teoretický problém, to už vieme tiež. Trojka vychádzala z nesprávnych modelov, ktoré podcenili ekonomické a sociálne dôsledky rozpočtových škrtov.
Navyše za zdanlivo technickými odporúčaniami sa skrýva výsostne politické preferovanie jednej hospodárskej stratégie – takej, v ktorej sa štrukturálne nerovnováhy v menovej únii riešia ochudobnením periférie, konkurencieschopnosť sa dosahuje znižovaním reálnych miezd a sociálne systémy sú okresávané ako príťaž brániaca úspešnému rozvoju krajiny.
To všetko už vieme. Chyby priznal aj MMF, ideologické preferencie sú zrejmé z hospodárskych odporúčaní, ktoré dáva komisia členským krajinám, krízu legitimity signalizuje rastúci nezáujem, cynizmus, prípadne hnev, ktorým voliči častujú integračný proces. Napriek tomu nemusí byť vyšetrovanie začaté europarlamentom len divadlom – a to aj vďaka blížiacim sa eurovoľbám.
Na budúci rok má spolurozhodovať o revízii jedného z kľúčových mechanizmov hospodárskeho riadenia, tzv. balíku šiestich legislatívnych opatrení (sixpack). V hre sú ďalšie zásadné otázky – bilaterálne kontrakty, dva piliere bankovej únie atď. Je načase pripraviť sa na diskusiu – už nie o technokratickej „cestovnej mape“, ale o politickom európskom projekte.
Koniec koncov, kritika moci bezmenných pánov v sivých oblekoch, rozhodujúcich o výške platov, dôchodkoch, zdravotnej starostlivosti či školnom, by nám nemala zatieniť zrak pred dôležitým faktom: Európa by sa dnes nebrodila po krk v marazme s nimi na čele, ak by sa jej politické elity – napravo, aj naľavo od stredu – nezhodli na tom, že je to jediná možná cesta.