Opäť kompromis
Po šestnásťhodinovom rokovacom maratóne v Bruseli napokon nadránom z pondelka na utorok vyjednávači vrcholných európskych inštitúcií (rada, komisia, parlament) dospeli k zhode nad návrhom rozpočtu Európskej únie na budúci rok. Nechýbalo obligátne šampanské a prejavy o kompromise, ktorý je vraj lepší, ako sa očakávalo.
Kompromis je vždy lepší ako politická zákopová vojna. Lenže ódy naň nezakryjú, že Európa zostáva rozdelená v otázkach finančnej politiky, a že toto rozdelenie má aj svoje praktické konzekvencie. Vyjednávači na budúci rok dohodli 142,6 miliardy eur v záväzkoch a 135,5 miliardy v platbách. Výdavky únie budú o pol miliardy nižšie oproti návrhu Európskej komisie a dokonca o 900 miliónov nižšie ako návrh Európskeho parlamentu.
Dohodnutý rozpočet je však ešte stále o pol miliardy eur vyšší, než chceli vlády, ktoré vyzývajú na úspornú rozpočtovú politiku. Neprekvapí preto informácia nemeckej televízie ARD, podľa ktorej proti nemu hlasovali vládne delegácie Veľkej Británie, Dánska, Holandska a Švédska. Ako sa zdá, ten kompromis nebol až tak celkom jednoznačnou záležitosťou…
Európa čelí realite odznievajúcej krízy na jednej strane a realite dohôd, ktoré vznikali počas nej, na strane druhej. Realita nahráva skôr tým, čo volajú po veľkorysejšej rozpočtovej politike s dôrazom na povzbudenie rastu. Krízové opatrenia a dohody z nedávnej minulosti, napríklad o prísnejšom rozpočtovaní z februára tohto roka, však nahrávajú viac „rozpočtovým jastrabom“.
Ak je pravda, že sa kríza končí a Európa sa začína zviechať, potom povestná nepružnosť únie – v rámci ktorej si každá zmena kurzu vyžaduje siahodlhé vyjednávanie na všetkých možných úrovniach – hrá zrejme opäť proti nám. Bola proti nám, keď sme sa do krízy rútili a únia nebola schopná dostatočne rýchlo reagovať, a môže byť proti nám, keď potrebujeme prispôsobiť aj fiškálnu politiku novým podmienkam po kríze. Bolo by krásne mýliť sa, no zatiaľ to tak nevyzerá.
Zatiaľ sa treba uspokojiť aspoň s tým, že únia bude v budúcom roku dotovať a sponzorovať ekonomický rast, nové pracovné miesta (najmä pre mladých ľudí, čo je azda najväčším problémom dneška) a humanitárnu pomoc o čosi viac ako dosiaľ. Finančné injekcie čakajú aj európske úrady, ktoré sa zaoberajú azylovou politikou a kontrolou hraníc. Polepšiť si majú i finančné dozorné orgány.
Únia však zostáva podfinancovaná. Vlády, ktoré tvrdia, že rozpočty EÚ majú byť okresávané oveľa viac, ako sú, robia voči nej presne to, čo takmer bez výnimky robia voči verejným sektorom u seba doma: najprv sa tvrdí, že štát je neschopný, a preto má mať menej financií. Čoho výsledkom je, samozrejme, jeho narastajúca neschopnosť. Tá je potom „odmenená“ ďalšími škrtmi… a tak až donekonečna. Alebo až do ďalšej krízy, v ktorej si všetci zasa na štát rýchlo spomenú. Dúfajme, že s Európskou úniou to bude inak.