Správy o počasí
Väčšina politických strán po posledných voľbách vyslovila nespokojnosť s výsledkami volieb.
Teda nielen v Česku, už aj u nás. Tu a tam sa nájde nejaká strana, ktorá až taká veľmi nespokojná nie je, no to nemôže zmeniť základné presvedčenie ostatných politikov, že voliči sa najmä v priebehu volieb stávajú faktorom, na ktorý sa vonkoncom nedá spoľahnúť.
Majú k dispozícii prieskumy, plagáty, bilbordy, agitáciu. Majú k dispozícii nové tváre, osvedčené tváre, sem-tam i tváre moderátoriek. Niekedy, najmä ak sú neprispôsobiví, dostanú aj balóniky, guľôčkové perá, pivo, banány, klobásky – a nič!
Dnes už si na každom takom pere či tvári moderátorky môže občan presne prečítať, čo má voliť. Napriek týmto premysleným politickým opatreniam si príde do volebnej miestnosti a tam si v útulnom tichu za plentou zvolí, čo mu napadne. Taký volič je však v dnešných podmienkach ešte stále dobrý občan a každý politik ho má v podstate rád. Aj keď, aspoň podľa výsledkov, zriedkakedy volí správne.
Horší sú tí, ktorí svojvoľne rozširujú rady nevoličov. Hľa, starší človek, navonok rozumný – a nevolí ako dajaký nezodpovedný adolescent. Aj keď ešte môže a adolescent ešte nemôže. V čom spočíva takáto podstatná homogenizácia väčšiny voličstva s nevoličstvom, predstavuje zásadnú otázku pre novovznikajúcu, tzv. forenznú politológiu.
„Ako by sa to dalo vrátiť do pôvodného stavu?“ spýtal som sa jedného z nich. Melancholicky si utrel okraj pohára s pivom rukávom vetrovky a smelo mi pozrel do očí: „To máš tak, chlapče! Väčšina ľudí už politiku nesleduje. Je hrozná! Zväčša ju tvoria sprenevery. To, čo dnes naši občania sledujú, sú správy o počasí. Pokiaľ nedostaneme politiku do správ o počasí, dotiaľ nik voliť len tak nepôjde!“
Tieto slová ma prekvapil: „Ale veď sa hovorí, že poslednú správu o počasí, ktorá bola ako-tak presná, vraj podal veliteľ meteorologickej služby Dwightovi Eisenhowerovi, najvyššiemu veliteľovi spojeneckých expedičných síl pred vylodením v Normandii. Eisenhower mu totiž sľúbil, že ak predpoveď počasia nevyjde, tak ho dá zastreliť. Ako by sa teda s tým dalo operovať v politike, ktorá je najmä na Slovensku oveľa zložitejšia a nestálejšia ako počasie v Normandii?“
Nedal sa zmiasť: „Vieš, synak, dostať sa to tam musí! Nemusí to byť ponajprv nič zložité. Napríklad Tatrám hrozí tajfún, víchrica, uragán. Banskej Bystrici, čo je ešte horšie, sľubuje zlepšenie extrémista! Uff! Alebo, vodiči na bratislavských cestách, pozor! V priestoroch pri hradnom vŕšku zúri Matovič. Jeden z jeho odpadlíkov ide s tankom po Pražskej ulici k súdruhovi Biľakovi. Jedna z jeho bývalých poslankýň chce zase zakladať novú stranu.
V trnavskom vyššom územnom celku očakávajú slniečko v podobe usmiateho Berényiho… No nie?“ „No nie!“ zvolal som rozhorčene. Ale na druhej strane som musel priznať, že v bežných politologických analýzach a komentároch v rozmanitých denníkoch som sa k presnejšej a hlbšej analýze posledných volieb do VÚC zatiaľ nedostal.