Aj rok práce pomôže
Takže sviatok 17. novembra podľa nášho premiéra treba vnímať predovšetkým ako deň študentov.
Mladých ľudí to musí nesmierne povzbudiť. Najmä v čase, keď podľa európskeho štatistického úradu Eurostat dosiahol u nás počet nezamestnaných vo veku do 25 rokov za minulý rok 34 percent. Čo je viac ako tretina.
To, že v Európe sú momentálne aj krajiny, v ktorých nezamestnanosť mladých ľudí dokonca presahuje 50 percent, je síce pravda, lenže to sú krajiny, ktoré sú sužované aj mnohými inými problémami. Slovensko nespadlo do dlhovej pasce. Naše banky nemuseli zachraňovať európske peniaze, ako napríklad v Španielsku. Do Bratislavy nemusela chodiť Veľká trojka Európskej komisie, Európskej centrálnej banky a Medzinárodného menového fondu ako do gréckych Atén. Naopak. Skôr sa zvykneme chváliť, že napriek kríze sú naše banky viac-menej zdravé, naše exportné možnosti zostávajú viac-menej stabilné a naše verejné financie sú viac-menej pod kontrolou.
Napriek tomu náš pracovný trh nedokáže absorbovať také relatívne veľké množstvo absolventov vysokých či stredných škôl. To je v istom ohľade horšia vizitka, ako to, že u nás nie je dosť práce pre dlhodobo nezamestnaných. Nezamestnanosť mladých sa týka priamo budúcnosti celého štátu.
Tento problém sotva vyriešia ustavičné šachy so štruktúrou nášho školstva. Všetky tie snahy, aby školstvo „zodpovedalo trhu práce“, môžu prinajlepšom ak chytať vývoj ekonomiky za chvost. Priemyselná výroba sa nezdvojnásobí iba preto, lebo sme zo škôl vypustili dvojnásobok strojárov. Naďalej vezme iba toľko pracovníkov, koľko je pre ňu nevyhnutne nutné.
Čo teda zostáva? Nič iné, ako investície. Iba tie môžu zlepšiť situáciu mladých ľudí. Hádam sme už vyrástli zo súťaže so štátmi Východnej Ázie v tom, kto bude ľuďom za prácu menej platiť, menej ich bude pri práci chrániť a ľahšie ich bude z práce vyhadzovať.
Podpora investícií na európsky spôsob je niečo iné. Napríklad stabilné a predvídateľné prostredie a právne istoty. Stimuly by mali byť prinajlepšom až v druhom či treťom slede. Hoci aj tak je jasné, že dotačnej politike sa ešte nejaký ten rok nevyhneme.
Ekonómovia sa väčšinou zhodnú, že dotované pracovné miesta – v tomto prípade prednostne pre mladých ľudí – sú len krátkodobým riešením. Podľa niektorých nie sú dokonca riešením žiadnym, pretože neexistujú záruky, že firmy, ktoré prijmú „dotovaných“ pracovníkov, ich po skončení programu štátnej dotácie zasa pekne neprepustia.
Na druhej strane však platí, že rok či rok a pol práce je určite lepších, ako práca žiadna. Prospieť to môže aj dotyčnej firme, ak sa jej aj takýmto spôsobom podarí napríklad rozbehnúť nové kapacity. Ale aj štátu, pretože počas toho roka sa nezamestnaný premení na daňovníka a spotrebiteľa.
Či to problému pomôže natoľko, aby sa to ukázalo aj v štatistikách, si budeme môcť povedať opäť raz pri nejakom peknom výročí. Dúfajme, že to už nebude neskoro.