Dvojitý štandard
Život štátnika musí byť vzrušujúce dobrodružstvo. Dovidieť cez priepasť piatich rokov je takmer nemožné.
To, čo bolo sociálne vtedy, nemusí byť sociálne teraz, a naopak… Myšlienka rozšíriť kolektívne vyjednávanie o podniky nad 20 zamestnancov nie je nijako nová a nová nie je ani hystéria zamestnávateľov, ktorí spustia bojový pokrik vždy, keď má dôjsť k zlepšeniu podmienok zamestnancov. Inak to nie je ani teraz.
Prekvapujúce je jedine veto prezidenta, ktorý odmieta niečo, čo v minulosti podporoval. A tak možno stále cíti sociálne, len trochu zabúda… Keďže Smer disponuje v parlamente pohodlnou väčšinou, je veľmi pravdepodobné, že prezidentovo veto bude prelomené. Čo bude nasledovať?
Aj keď zastupcovia firiem svorne tvrdia, že sa im zvýšia náklady, nik doteraz nepredložil žiadnu kalkuláciu. A tí, čo sú „na hrane“, čiže majú okolo 20 zamestnancov, sa ani nijako netaja, že majú pripravený svoj Plán B – prepustiť všetkých pracovníkov nad touto kvótou a prenajať si ich cez agentúry.
Vzhľadom na to, že podobné zákony o kolektívnom vyjednávaní platia vo viacerých krajinách ležiacich na západ od nás, žiadna ekonomická apokalypsa sa po 1. januári 2014 konať nebude. Len je dosť zvláštne, že zahraničné obchodné komory bojujú proti niečomu, čo u nich doma dávno platí… Akože sa tomu hovorí? Dvojitý štandard?
Je však pochopiteľné, že niekto, kto si zvykol na náš daňový dumping, berie i mzdový dumping za niečo samozrejmé…