Ulica pred kamerou
V nedeľu bola v Bratislave demonštrácia Berieme si svoju krajinu.
Trvala niekoľko hodín, prúd demonštrantov sa presúval na rôzne miesta, no obišla sa bez násilností. A hoci odznievali tvrdé slová na adresu tých, čo mali či majú nad Slovenskom moc, ich obvinenie sa tentoraz nespojilo a nezmiešalo s obvineniami tých najslabších. Rečnilo sa síce o ľudových súdoch nad zlodejmi a korupčníkmi, no neboli tam nenávistné reči voči menšinám.
Pokiaľ ide o Rómov, internetové diskusie bežne ukazujú debatérsku bezcitnosť všetkých vrstiev. V nedeľu stoka z internetu na ulicu nepretiekla. K sebadisciplíne rozhnevaných ľudí azda prispelo, že organizátori v priamom prenose vysielali priebeh demonštrácie. Ak sa tak pokúšali osloviť širšiu verejnosť, tak hrali na naše lepšie ja. Nesnažili sa štvať občanov proti iným občanom. Nech to znie rúhavo, no deliacu čiaru urobili v zhode s nežnonovembrovou taktikou: medzi zneužívateľmi moci a nami, ktorí nemáme hlas, no máme morálku.
K tomu, že sa na demonštrácii neobjavilo protirómske pokrikovanie, prispel aj charizmatický baník z Handlovej Marek Baláž. Potlesk, ktorý nasledoval po jeho vyznaniach, že je Róm, slovenský vlastenec a že túži žiť v spravodlivej krajine, nebol síce taký búrlivý, ako presvedčivá bola jeho reč. Jeho prítomnosť však asi mnohých primala, aby zahryzli do jazyka. Aj to niečo znamená. Že ešte vieme byť lepší, ak sa vidíme zoči-voči a nenahrádzame sa mediálne vyfabrikovanými obrazmi.
O médiá išlo tiež. Presnejšie o potlačený hlas občanov. Väčšina hesiel o referendách a tribunáloch a zúčtovaní mierila k tomu, že chýba priestor pre občiansky hlas. Pre to, aby bol počutý inými občanmi. Okrem prezidenta a vlády sa preto ostošesť skloňovalo meno verejnoprávnej televízie a rozhlasu.
Útok na túto inštitúciu sa tentoraz nekonal, no aj bez pokusu veci rukolapne naznačovať vieme to, čo vedia demonštranti. Že táto inštitúcia nie je otvorená verejnosti.
Súčasná koncepcia verejnoprávneho vysielania dáva takmer nulový priestor pre občianske názory a diskusiu. Časť z nás si zvykla a ak má iné fóra pre svoj názor, mávne nad tým rukou. Nemáme však právo pohoršovať sa nad tým, že uzatvorenie sa RVTS pred verejnosťou sa vníma ako zrada jej poslania. Namiesto podnecovania občianskej diskusie a hľadania konsenzu súčasná RTVS svojou politikou len prehlbuje všeobecný pocit frustrácie.
Nedeľné demonštrovanie pred objektívom ukázalo, že „štítením sa“ a vyvyšovaním nad ulicu robí RVTS chybu. Nemá prečo sa báť pustiť veľmi kritických a frustrovaných ľudí do živého vysielania. Stačí len oprášiť a vedieť viesť diskusné formáty, ktoré nie sú stavané na princípe kohútích zápasov.
Debaty síce (a to vedia aj demonštranti) nič nevyriešia, ale objavujú sa v nich nápady, na ktorých sa dá stavať. A môcť vidieť debatu, v ktorej sa k sebe slušne správajú obyčajní ľudia, ktorí so sebou nesúhlasia, tiež niečo znamená. Pre dôveru medzi nami a nimi. Pre zníženie odcudzenia od demokratických inštitúcií. Oboje nám môže kruto prerásť cez hlavu. Skrátka, už dávno je ťah na strane verejnoprávnej RVTS. Občanom by mala sama otvoriť dvere.
Kľúče od nich nájde aj vo vlastnom archíve.