My sme zákon
Bratislavská nedeľa 17. novembra 2013. Mesto nie príliš divoké, ale predsa len žilo významným (ak nie najvýznamnejším) sviatkom našej novodobej histórie. V jednom čase na rôznych miestach ľudia bilancovali i plánovali.
V uliciach sa skandovalo, v kluboch a divadlách sa diskutovalo, v čom a prečo Slovensko zlyháva, v čom funguje dobre. A nad tým všetkým mávali krídlami Biele vrany, ľudia ocenení za nevšedné občianske činy a odvahu konať tam, kde iných brzdí strach či apatia.
Dnes nechám namiesto seba hovoriť nasrdenú „ulicu“, ktorá necíti dostatočnú pozornosť médií. Prenechám slovo tým, čo sa zo všetkých síl snažia, aby aj ich hlas bol vypočutý. Hovoria si Slobodní občania a zdobia sa trikolórou. Volajú po (citujem) „zmene politického systému – po priamej demokracii, funkčnom referende a po vylúčení politických strán a hnutí z riadenia štátu". Žiadajú "trestnoprávnu zodpovednosť a odvolateľnosť zástupcov občanov, dočasnú úradnícku vládu odborníkov kontrolovanú občanmi, priame občianske riadenie verejnoprávnych médií, zabezpečenie dôstojných životných podmienok a zachovanie tradičných rodinných hodnôt.“ (Hm.)
Na svojom webe (pravdepodobne) tí istí ľudia mierumilovne zdôrazňujú: „Ak budeme nenávistní, hnevliví, vulgárni, taký bude aj svet, ktorý si vybudujeme. Začnime preto so zmenou od seba samého,“ aby o niekoľko riadkov nižšie svoje vlastné túžby obrátili o 180 stupňov: „Na záver ešte odkaz do Bruselu a všetkým tým, ktorí si brúsia zuby na našu krajinu. Ani jeden meter štvorcový Slovenska neprejde do rúk cudzincov! Možno nie všetci, ale mnohí z nás sú pripravení vlastnými životmi brániť to, čo nám odovzdali naši predkovia. Svoju krajinu si vziať nedáme!“
To, čo niektorí zaklínači priamej demokracie v uliciach Bratislavy predviedli, veľmi demokraticky nevyzeralo. Ani nádejne. Vyhlásili sa za zákonodarcov (bolo ich v tej chvíli azda dvesto) a s pokrikom „my sme zákon“ blúdili po meste, hľadajúc cestu k „starému“ divadlu. Politikov, diskutujúcich v Slovenskom národnom divadle vyzývali, aby vyšli von s rukami nad hlavou. Ženy pozývali na námestia, aby mužom revolucionárom spríjemnili chvíle na ulici (čajom, samozrejme). Ľudí, ktorí „ostali sedieť doma“, označili – ako sa na čistých priamych demokratov patrí – za stádo, seba za elitu. V Auparku mávali slovenskými zástavami a zháňali okrem iného kávu. Pochopiteľne, životné funkcie ľudského tela sa pre blokovanie centier moci nezastavia.
V diskusnom internetovom fóre počas on-line vysielania „revolúcie“ na adresu rómskeho rečníka a aktivistu zaznelo: „Ten cigáň by pre svoje bezpečie mal odcupkať domov.“ Ale budem spravodlivá, hlavný rečník akcie volal po „gándiovskom proteste“.
Zdá sa, že tak ako Spojené štáty majú svoju Tea Party, Slovensko má svoju guláš párty. S menu, v ktorom sa stopové množstvo kritického myslenia mieša s tonami myslenia až príliš nekritického. A svetlo na konci tunela? Tentoraz ho z námestí nevidieť. Ale je tam kdesi, dá sa zazrieť. Vznášajú sa nad ním Biele vrany.