Cesta k jadrovej dohode
Súčasné rokovanie predstaviteľov Bezpečnostnej rady OSN a Nemecka na jednej strane a Iránskou islamskou republikou na druhej strane si kladie za cieľ vniesť svetlo do nejasností okolo jadrového programu tejto krajiny. Ten naberá rozporuplnú dynamiku. Napriek platným rezolúciám OSN Teherán pokračuje v nebezpečnom procese obohacovania uránu.
V nízko obohatenej forme (do 3,5 %) je urán ideálnym palivom na energetické účely. Na stredne obohatenej úrovni (do 20 %) sa hodí pre vedu a medicínu, ale sa stáva aj surovinou nevyhnutnou pre vývoj náloží do jadrových hlavíc. Vo vysoko obohatenej forme (nad 90 %) sa až na niekoľko výnimiek okrem jadrového zbrojenia prakticky nevyužíva.
Jadrový program Teheránu sa dnes ocitol niekde medzi druhým a tretím stupňom. Pritom sa javí, že je schopný postúpiť i na tretí stupeň. Obdobne výrazný krok zaznamenali Iránci v zefektívnení produkčných centrifúg a vo vytvorení alternatívnej cesty k štiepnemu materiálu. Tou sa má stať nové jadrové zariadenie v meste Arak, fungujúce na báze ťažkovodného reaktora, ktorý je ideálny na výrobu plutónia. A ten slúži vede, aj jadrovému zbrojeniu.
Islamský režim však neinvestoval porovnateľnú energiu i do komunikácie s medzinárodným spoločenstvom a nevytvoril mechanizmy, ktoré by zvýšili transparentnosľ jeho jadrového programu. Jednoducho, nevybudoval múr, ktorý by rozdelil realitu jeho mierového využitia atómového jadra na výrobu energie od vážnych podozrení zo zlovestných zbrojných ambícií. Práve preklenutie zmieneného deficitu je preto cestou k vyriešeniu jedného z najvýznamnejších konfliktov vo svete jadrovej bezpečnosti. Približné obrysy budúcej dohody sú pritom pomerne jednoznačné.
Teherán by musel najmä prestať s obohacovaním uránu na úrovni 20 percent. Jeho súčasné zásoby by sa mali, pri istej kompenzácii, vyviezť z krajiny. Nasadenie a početnosť centrifúg by spadala pod dohodnuté podmienky. Spustenie reaktora v Araku a s ním súvisiaca produkcia plutónia by sa na neurčito odložili a intenzívne kontroly medzinárodnej inšpekcie sa stanú trvalou súčasťou dohodnutého režimu overovania. Na odplatu by Irán získal uvoľnenie sankcií s priamym ekonomickým dosahom.
Samozrejme, Západ vníma iránsky režim aj cez prizmu jeho podpory medzinárodného terorizmu, potláčania ľudských práv, vyhrážok izraelskému štátu či podozrení z podvádzania a obchádzania akejkoľvek dohody. Táto dohoda však predstavuje jedinú naozajstnú cestu k odstráneniu zdroja strachu a nestability na Blízkom východe a k zamedzeniu šírenia jadrových zbraní vo svete. Kým uplatnenie tejto alternatívy nie je možné bez kompromisu, existencia účinnejších a rozumnejších variantov je viac ako otázna.
Vládnuci režim, ale aj opozície v Iráne trvajú na uplatnení práva na mierové využitie jadrovej energie. Očakávania, že sa Iránci celkom vzdajú svojho jadrového programu, sa úplne vymykajú realistickému zmýšľaniu. Alternatíva nekonečného stupňovania sankcií, izolácie, sabotáží a kybernetických útokov či vojenskej hrozby povedia iba k pokračovaniu situácie z posledných 34 rokov a v konečnom dôsledku vôbec negarantujú to, že by Irán v budúcnosti nenadobudol jadrové zbrane.
Ďalší variant, podľa ktorého by sa mal zastaviť jadrový program Teheránu priamou vojenskou intervenciou, sa javí ako strategicky problematický, diplomaticky nepresaditeľný a v neposlednom rade ako neefektívny.
Ako každá pripravovaná zložitá medzinárodná zmluva aj zrod tejto dohody čelí prekážkam, no obe strany musia nájsť rozumnú rovnováhu medzi prejavením ochoty na kompromis a predídením vytvorenia dojmu kapitulácie. Vyhliadky na dohodu sú dnes suverénne najlepšie za posledné roky.