Život nad pomery
Na Slovensku ešte nikdy nevládol taký potravinový blahobyt a bieda zároveň ako v súčasnosti. Obchody sú plné tovaru, nie však zásluhou domácich výrobcov potravín, ale ich konkurentov.
Keby vstali z hrobu naši prarodičia, neuverili by, že iba tretina jabĺk, ktoré ročne zjeme, pochádza zo Slovenska. Nedopestujeme si dosť ani sliviek či hrušiek, hoci pred sto rokmi Slováci sušeným ovocím zásobovali Viedeň. Ovocie, ktoré by malo mať oveľa väčšie zastúpenie v našej výžive, je zväčša z dovozu.
Ktoré z potravín, čo denne jeme, sú ešte slovenské? Žeby zemiaky označované kedysi za druhý chlieb? Chyba lávky, aj tie dovážame. Od Tatier k Dunaju niet jediného producenta hranolčekov, do posledného kilogramu sú všetky z dovozu.
Zo Slovenska sa stáva groteskná krajina: starostovia utužujú medziľudské vzťahy obecnými zabíjačkami, na ktoré si idú kúpiť ošípané do Poľska. Ľudia sa pohoršujú, že konzumujú kurčatá dovezené z Brazílie, ale na vidieku už len málokto chová kŕdeľ sliepok.
Vyhadzujeme peniaze na jedlo, ktoré si môžeme dopestovať sami a zamestnať pritom tisíce ľudí. Ako to, že nielen Poliakom, ale ani Nemcom či Rakúšanom sa nelení niečo chovať, že sa im to opláca a v týchto krajinách si občania kupujú najmä svoje výrobky? Za náš potravinový marazmus nemôže iba „akoby“ samovoľný rozpad poľnohospodárstva, ale aj pasivita nás samých.