Poslušne hlásim!
Prípad Lucky, ktorú na smrť utýrali rodičia, rozprúdil diskusiu o fungovaní sociálnych úradov a o ochrane maloletých pred násilím.
Ministerstvo práce zareagovalo tak, že prišlo s návrhom, podľa ktorého budú musieť rodičia detí po dovŕšení ich tretieho roku života na úradoch práce nahlásiť, kto, ako a kde sa o ne postará, kým nenastúpia do základnej školy.
Snaha o ochranu najmenších je chvályhodná, len spôsob vykonania je veľmi nešťastný. Zavedenie ďalších byrokratických opatrení nemôže byť riešením. Štát predsa disponuje všetkými relevantnými údajmi o občanoch. Jediné, čo už konečne treba urobiť, je prepojiť navzájom databázy matrík, centrálnej evidencie obyvateľstva, zdravotných poisťovní so zoznamami žiakov, s trestným registrom, atď…
To, že ďalšia bumážka nič nerieši, sa dá ilustrovať aj na vyplácaní rodinných prídavkov. Keď raz o ne rodič požiada, tak ich štát žiadateľom automaticky poskytuje až do 15. roku dieťaťa, bez toho, aby sa o čokoľvek staral. Napríklad Luckiným rodičom ich sociálka vyplácala celé roky, napriek tomu, že dieťa bolo mŕtve.
Čo sa zmení, keď úradníci budú mať na stole ďalšie tlačivo od rodiča? Nič! Ak ho aj nejaká krkavčia mať či otec vyplní a donesie na úrad (čo je málo pravdepodobné), tak mu následne nič nezabráni v tom, aby doma svoje dieťa zneužíval.
Robiť reformy nemôže znamenať, že štát bude ľuďom znepríjemňovať život. Jeho úlohou je poskytnúť občanom kvalitné služby. V tomto prípade to znamená posilniť aparát sociálok, aby mali dostatok času zaoberať sa „problémovými rodinami“ a včas upozornili na hroziace nebezpečenstvo.