Penzie v ohrození
Jedna z rakúskych poisťovní predala penzijný fond, ktorý vlastnila v Bulharsku, schránkovej firme registrovanej vo Veľkej Británii za 150 miliónov eur.
Tak ako je bežné, že sa predávajú firmy vo svete hocikomu, kto má peniaze, môžu sa s určitými obmedzeniami predať aj penzijné fondy. Budúci dôchodcovia sú tak viac-menej odkázaní na milosť a nemilosť správcov fondov, ktorých nepoznajú a ktorí môžu mať napríklad pochybnú minulosť. Ak by fond skončil v rukách manažérov, ktorí majú skúsenosti s „kreatívnym účtovníctvom“, pravdepodobne by sa s víziou dobrých dôchodkov mohli sporitelia rozlúčiť.
Ak aj štáty ručia, že nahradia straty spôsobené podvodným konaním správcov penzijných fondov, netýka sa to neodbornej správy kapitálu odloženého na starobu. Peniaze môžu byť napríklad použité na nákup nevýnosných alebo predražených aktív. Sporiteľ sa síce môže rozhodnúť zmeniť správcu, ale ani to nie je zárukou, či sa v budúcnosti konkrétny penzijný fond nestane predmetom nepriateľského prevzatia finančnými žralokmi s nedôveryhodným pozadím so sídlom v krajinách s benevolentnou jurisdikciou. Úlohou štátnych regulátorov je dohľad nad správcami fondov tak, aby tí príliš neriskovali s majetkom dôchodkových sporiteľov.
Pred vypuknutím krízy v roku 2008 platilo pravidlo: kto chce pokojne spať, kúpi si dlhopisy, kto chce dobre žiť, kúpi si akcie dobrých firiem. Kríza zamiešala karty sporiteľom podstupujúcim riziko v akciových fondoch aj konzervatívnym investorom, lebo aj štátne dlhopisy podliehajú dnes čoraz vyšším výkyvom cien. Deje sa tak vďaka monetárnej politike centrálnych bánk, ako aj vďaka prehlbovaniu rizík spojených s deficitným hospodárením väčšiny vyspelých ekonomík nielen v EÚ.
Bulharský penzijný fond nie je prvý ani posledný, čo si zo zmlúv splatných až v starobe urobil lukratívny biznis. Kolektívne investovanie je predovšetkým prostriedok, keď sa podniká s rizikom na účet majiteľov úspor. Ak z riskovania vznikne zisk, ten sa správcom fondov podarí obvykle aspoň sčasti optimalizovať cez iné subjekty, aby sa s ním nemuseli deliť s investormi. Ak výsledkom spravovania kapitálu určeného na financovanie staroby je strata, tá sa prenesie na klientov pod heslom: doterajšie výnosy nie sú zárukou budúceho zhodnotenia.
Bulharský penzijný fond má viac ako jeden milión poistencov a správa jeho portfólia predstavuje viac ako miliardu eur. Celá transakcia vzbudzuje nedôveru hlavne z dôvodu nejasnej vlastníckej štruktúry, ako aj skutočnosti, že ruskí majitelia britskej firmy doteraz do spoločnosti vložili len štrnásť britských libier, čo je v prepočte asi 17 eur! Pokiaľ bude obchodná operácia prevzatia penzijného fondu dokončená, bude to predstavovať negatívny precedens nielen v Európskej únii.
Naštrbená dôvera v tzv. druhý pilier má svoju príčinu najmä v neschopnosti správcov fondov reálne zhodnocovať spravovaný kapitál. Pokiaľ by sme videli paralelu medzi skúsenosťami investorov z kupónovej privatizácie na Slovensku, kde sa lukratívny majetok z fondov legálne previedol za dumpingové ceny na firmy blízke ich manažérom, sú obavy budúcich bulharských dôchodcov celkom logické.
Spoliehať sa v Bulharsku na štedré „švajčiarske dôchodky“ vyplácané z britskej schránkovej firmy riadenej ruskými manažérmi nie je namieste. Pochopil to aj bulharský finančný dohľad, ktorý na žiadosť tamojšieho ministerstva práce vykoná v danej veci hĺbkový audit. Treba len dúfať, že riešenia tohto typu nebudú inšpiráciou pre správcov dôchodkových fondov aj u nás. Ak dobré penzie neočakávame od štátu, je otázne, či renta od životnej poisťovne či správcu súkromného penzijného fondu je lepšou alternatívou.