Grafológia reformy
Ľavicové myslenie ju tradične vysvetľuje ako dôsledok nespravodlivosti v spoločenskej distribúcii zdrojov, príležitostí a uznania. Pre ľavicové myslenie je výzvou naprávať rozdeľovanie a riešiť deficit možností a práv.
Pravicové teórie, a osobitne neoliberálne v posledných desaťročiach, typicky pripisujú zodpovednosť za chudobu samotným chudobným. Pravicoví politici nehovoria o chybách systému, nedostatočných verejných politikách ani o znevýhodneniach a neslobodách tých biednych.
Hovoria o ich zlých návykoch, pochybných hodnotách a morálnych zlyhaniach. Pre nich sú chudobní problémom verejných financií a verejného poriadku. Zaťažujú vraj štátny rozpočet a neladia s predstavou o usporiadanom živote a skvelých možnostiach, ktoré spoločnosť ponúka. V zhode s ľudovým pravičiarstvom vnímajú existenciu chudobných ako obťažovanie a rušenie verejného poriadku a osobnej bezpečnosti.
Zo spôsobu, akým sa k chudobe pristupuje v praktickej politike, sa dá na Slovensku odčítať ideologický svetonázor rovnako spoľahlivo ako povaha človeka z tvaru a sklonu jeho rukopisu. Zdôrazňujem na Slovensku. Vo väčšine vyspelých demokratických krajín totiž poznamenali desaťročia vykonávania verejných politík, ktorých neprekročiteľným horizontom je Všeobecná deklarácia ľudských práv a rad medzinárodných dohovorov, ktoré na ňu nadväzujú.
V demokratických štátoch aj pravicoví politici uznávajú výsledky bádania nositeľa Nobelovej ceny za ekonómiu Amartyu Sena z Indie, že chudoba drasticky obmedzuje schopnosť niesť za svoj život zodpovednosť. A že ľudí z chudoby dostaneme len všestrannou podporou podmienok pre rozvoj ich schopností. To, že rukám treba dať silu a až potom na ne klásť povinnosti, pochopí pravičiar aj ľavičiar. Ak na ľudí pozerá ako na ľudské bytosti a nie ako na nejaké veci.
Novela zákona o pomoci v hmotnej núdzi a zdôvodnenie prelomenia prezidentovho veta sa vzpiera všetkým známym grafologickým výkladom. Zodpovedá za ňu vláda sociálnej demokracie, no vymyká sa obvyklým pravo-ľavým súradniciam.
K chudobným pristupuje ako k problému obťažujúcemu slušnú časť verejnosti. V sociálnej reforme nie je ani čiarka, ktorá by chudobu načrtávala ako problém nerovných šancí, neslobody a poníženia, denne doliehajúce na časť členov nášho spoločenstva. Spochybňuje princípy, ktoré sa už takmer presne 65 rokov považujú za hlavné princípy spravodlivého mieru medzi členmi ľudskej rodiny.
Na polookrúhle výročie sme Deklarácii ľudských práv uštedrili na Slovensku riadny kopanec. Silu mu dodali reči o ochote zasahovať aj do Ústavy Slovenskej republiky, ktoré cez víkend zazneli vo verejnoprávnych médiách od premiéra Roberta Fica a podpredsedu vlády Roberta Kaliňáka. Dozvedeli sme sa, že ľudskoprávny prístup nič nevyriešil a v dileme práv a povinností je povinnosť na prvom mieste.
V týchto rečiach na obhajobu reformy sa nedali nájsť stopy ľavicovej tradície, ktorá obhajuje ľudskú dôstojnosť a materiálnu podporu ako základ ľudskej emancipácie.