Za dobrotu...
Zdá sa, že vo výbere daní sa začína blýskať na lepšie časy. Pod lepší výber sa podpísal boj proti daňovým únikom a nákupy obyvateľstva. Štát tak môže začať „splácať staré resty“ v oblasti školstva a zdravotníctva.
A má to ešte jeden dôležitý aspekt: vďaka tomu, že sa nám podarí dodržať 3-percentný schodok verejných financií, máme šancu, že nám Brusel odklepne tzv. investičnú výnimku. To by znamenalo, že nebudeme musieť tak výrazne škrtať a, naopak, budeme si môcť lacnejšie požičať.
Deficit, ktorý nám stanovuje Pakt stability je však len jednou z troch podmienok. Verejný dlh Slovenska je síce menší ako 60 percent HDP, ale nedarí sa nám znižovať tzv. štrukturálny deficit o 0,5 percenta HDP ročne.
A práve to môže byť kameňom úrazu. Výnimku musí schváliť nadpolovičná väčšina krajín a viaceré touto predstavou nie sú nadšené. Potvrdzuje sa tak staré príslovie: za dobrotu na žobrotu. Keď malo Slovensko prispieť na euroval, ktorý chráni členské štáty EÚ pred hrozbou finančnej krízy, zachovalo sa ako zodpovedný partner, aj za cenu pádu vlády (pritom dočasný euroval predstavoval 7,72 miliardy eur a trvalý euroval 5,7 mld. eur).
Teraz, keď potrebujeme malú pomoc od priateľov my, tak sa jej možno nedočkáme. Nuž čo, nie je to síce dobrý signál pre budovanie vzájomnej dôvery, ale niektoré skúsenosti sú na nezaplatenie. Nevidieť rozdiel medzi masívnou výstavbou diaľnic, ktorá spôsobí štrukturálny deficit, a šafárením niektorých zadlžených štátov eurozóny, môže len slepý…