Priepasť sa prehlbuje
Podmienkou zdravej spoločnosti sú spokojní obyvatelia. Hoci pocit „spokojnosti“ určuje množstvo faktorov, jedným z tých dôležitejších je nepochybne rozdelenie majetku.
Jeho nerovnomerné rozdelenie je prirodzené a dané do značnej miery schopnosťami jednotlivcov. Ľudia túto skutočnosť zväčša prijímajú a stalo sa to dokonca aj jedným z motivačných prvkov, ktoré prispievajú k vlastnému zdokonaľovaniu sa. Problém s majetkovou nerovnosťou nastáva vtedy, ak rozdiely medzi bohatými a chudobnými narastajú. A k tomu vo väčšine rozvinutých štátov v posledných desaťročiach dochádza a od prepuknutia finančnej krízy sa trend ešte výrazne zhoršil. Ponúka sa otázka: Musí to tak byť?
Ak neberieme do úvahy rozvojové krajiny, väčšina z nás si spája extrémnu majetkovú nerovnosť so Spojenými štátmi alebo Ruskom. A hoci rôzne ukazovatele v tomto smere prekonávajú historické rekordy v oboch z nich, pravda je taká, že situácia sa pomerne výrazne zhoršuje aj v Európe. Dva roky stará správa OECD ukázala, že najčastejšie používaný indikátor majetkovej nerovnosti, tzv. Gini koeficient, sa od polovice 80. rokov minulého storočia zlepšil iba v 5 z 22 krajín OECD. Aby bola situácia ešte komplikovanejšia, medzi štátmi, ktoré si výraznejšie polepšili, patria Portugalsko, Grécko, Írsko a Španielsko.
Údaje tejto správy sa končia v roku 2008, teda práve v období začiatku dlhových problémov týchto krajín. Je zrejmé, že odvtedy sa v nich Gini koeficient výrazne pohoršil. Znamenalo by to, že znižovanie majetkových rozdielov je v súčasnom fungovaní spoločnosti neudržateľným javom. Je to zároveň v rozpore s tvrdením správy OECD, podľa ktorej tento jav „nie je nevyhnutný“.
Novšia správa konzultačnej spoločnosti Ernst and Young zo septembra tohto roku uvádza, že rozdiely medzi krajinami bohatého severu a chudobného juhu sú najväčšie od založenia Európskej únie a tento trend bude pokračovať. Kým napríklad Nemecko si v zmysle ekonomického rastu a poklesu nezamestnanosti stále polepšuje, aj keď pomalším tempom, v krajinách ako Španielsko, Taliansko, Portugalsko a Grécko pokračuje ekonomická stagnácia a pokles, a nezamestnanosť je na pomerne prudkom vzostupe. Môžeme teda pozorovať nielen rastúce rozdiely vnútri jednotlivých krajín, ale aj medzi nimi.
Možno za týmito trendmi nájsť spoločného alebo aspoň hlavného vinníka? Ako vieme, vlády sa usilovali riešiť finančnú krízu záchranou najväčších bankových inštitúcií za výraznej pomoci centrálnych bánk. Nadmerné zadlženie súkromného sektora sa tak prenieslo na všetkých obyvateľov platiacich dane. Mechanizmy záchrany v Európe a USA nie sú celkom rovnaké, ale vo svojich základných princípoch sa nelíšia. Ich cieľom je udržanie súčasného fungovania spoločnosti.
Vráťme sa k USA a nedávnej spovedi jedného z konštruktérov záchrany bánk Americkou centrálnou bankou Andrewa Huszara pomocou tzv. kvantitatívneho uvoľňovania. V článku pre denník Wall Street Journal napísal: „Amerika, prepáč… Uvedomil som si, čo program naozaj znamená: najväčšiu záchranu Wall Street všetkých čias.“ V článku tiež uvádza, že bankári sa snažili všemožne tváriť, že vedia, čo robia.
Kým peniaze mali sprístupniť pôžičky ľuďom, banky požičiavali stále menej a menej, zatiaľ čo obchodníci na Wall Street vykazovali rekordné zisky a veľké banky sa stali ešte väčšími. Dnes je zrejmé, že rozbehnutý program kvantitatívneho uvoľňovania už nie je možné zastaviť.A s ním ani zväčšovanie majetkovej priepasti.