Reštart
Pôvodný zámer ministerky práce Viery Tomanovej bol ambiciózny - sociálne podniky mali pomôcť zhruba 20-tisíc nezamestnaným.
Ako to napokon všetko dopadlo, vieme – v podstate to bol klasický tunel, ktorým si „pomohlo“ akurát tak zopár vyvolených a túto kauzu doteraz vyšetruje Brusel. Bývalej ministerke sa tak podarilo „sociálne podniky“ sprofanovať natoľko, že dnes je tento výraz vnímaný pomaly ako nadávka.
Bolo by však chybou vylievať s vaničkou aj dieťa. V rámci Európskej únie pôsobí viac ako dva milióny takýchto podnikov a zamestnávajú 20 miliónov ľudí. Po príklady však nemusíme chodiť až tak ďaleko.
V Spišskom Hrhove sa už niekoľko rokov darí úspešne zamestnávať miestnych prostredníctvom podniku, ktorý založila obec. Je zrejmé, že je to jeden zo spôsobov, ako ľudí priviesť na trh práce.
Z celkového počtu 385-tisíc nezamestnaných tvoria tí, ktorí sú bez práce dlhšie ako jeden rok, až 66 %, a zatiaľ čo politici o riešení tohto problému iba hovoria, medziročne vrástol počet dlhodobo nezamestnaných o ďalších 7 percent! 253-tisícová armáda dlhodobo nezamestnaných si zaslúži, aby jej štát podal pomocnú ruku, lebo sami si títo ľudia pomôcť nedokážu.
Prostriedky na tieto projekty existujú a zakladaním tzv. podnikov inkluzívneho zamestnávania môže štát nielen ušetriť, lebo nebude musieť ľuďom vyplácať sociálne dávky, ale reálne im pomôže začleniť sa do spoločnosti.
Ak však aj tentoraz politici projekt zdiskreditujú, tak to bude zrejme definitívny koniec tzv. inkluzívneho zamestnávania na Slovensku.