Ľudia, nebojte sa!
Blížia sa Vianoce. Ešte pred pol rokom som chodievala do kostola, predmodlievala spolu s modranskými ženičkami a sestričkami svätý ruženec, na omši čítavala z Písma svätého.
V lete ochorela mama a ja som si vzala neplatené voľno a ostala s ňou doma. Som v ustavičnom kolotoči povinností, toto treba odniesť tam, vo štvrtok treba ísť na kontrolu a toto musím spraviť v stredu. Mám prváčku, maturanta, chorú mamu, muža večne na cestách a zomiera mi psík. Môj život sa zmenil na nepoznanie.
Najviac času trávim s mamou na onkológii. Liečba zaberá. Mama je ubolená aj unavená, ja som vyľakaná a smutná. Dcéra píše čísla obrátene a syn mi chce už dva dni porozprávať o knižke, ktorú číta. Doma napíšem úlohy a padám do postele. V mojich snoch sú všetci živí a zdraví, ešte aj tatko Vinco chodieva k nám na návštevu a hľadá nátrubok na lesný roh.
Rádioterapia je každý deň. Chemoterapia bola raz do týždňa. A na onkológii je dobre. Začínam to tam považovať za svoj druhý domov. Kedysi ako dievča som čítala knižku Colette Vivierovej Dom drobných radostí. Veľmi sa mi páčila, stratila som ju, ale na Klenovej na onkológii si zavše na ňu spomeniem. Na jej názov si spomínam.
Tu platia iné zákony. Pacienti sem ráno prídu z celého Slovenska. Čakárne sú plné ľudí. Zavše niet kde zaparkovať. Niektorých poznám z videnia a zdravíme sa. Všetci si navzájom dávajú prednosť. Všetkým je zle. S každým je nejaký príbuzný. Otvorí fľašu s minerálkou, tlačí vozík, pomôže z kabáta, usmieva sa, aj keď chorému do smiechu nie je. My príbuzní sa spolu zhovárame.
Hovoríme o rakovine a iných chorobách, o možných kombináciách. Iba dovtedy, kým sa neotvoria dvere. Za dverami je nádej aj úľava, povzbudenie. Všetci sa popri tom, ako debatujeme, pozeráme na dvere. Pacientov volajú po mene. Aj my poznáme po mene sestričky aj pani doktorky. Tu sa z čakárne od doktorky nebeží domov. Chorý človek má čas. Vyjde z ambulancie a posmeľuje ostatných.
Vždy mám pocit, že tu, na Klenovej, sa nám nič zlé nemôže stať. Čudujem sa sestričkám i doktorkám, aké sú trpezlivé, a čudujem sa aj pacientom. Zdá sa mi, akoby svet vonku bol malicherný, všetky šarvátky a prestrelky mrhaním času a urážaním večnosti.
Ozdobili sme so sestričkou v čakárni stromček. Ľudia, čo čakali na ožarovanie, nám do toho kibicovali. Tam je to prázdne, tam je toho veľa a spadla vám snehová vločka. Napokon sme ho zažali a keď sa rozsvietil, všetci sme sa spokojne usmievali.
Nechodím teraz do kostola ani v nedeľu. Starám sa o chorú mamu. Budem sa z toho musieť vyspovedať. Nepočula som ani pastiersky list, dodatočne som si ho prečítala. Slovné spojenie kultúra smrti ma urazilo. Niektorí z pacientov, s ktorými sme sa stretávali v čakárni, už nechodia. Iných, čo chodili po svojich, tlačia na vozíčku. Pani doktorka Križanová hocikedy povie „nebojte sa“ alebo „veľmi sa teším“.
My, čo chodíme na onkológiu, sa veľmi tešíme na Vianoce. Z pastierskeho listu sa vytratila vľúdnosť, radosť, nádej aj to NEBOJTE SA…