Životné príležitosti
V posledných dňoch sa správy o náznakoch hospodárskeho oživenia rýchlo striedajú s obavami, či to so sebou prinesie želaný prísun nových pracovných miest. V debate o tom zostala jedna dôležitá téma akosi bokom.
Otázka, či rastúca ekonomika pohne aj so životmi ľudí, ktorým reálne hrozí sociálne vylúčenie a ktorí – v príkrom rozpore s vyobrazovaním súčasnej spoločnosti – nemajú svoj osud vo vlastných rukách. Povedané inak, možno automaticky predpokladať vzťah medzi hospodárskym rastom, rastom zamestnanosti a znižovaním chudoby?
Bežne sa očakáva, že ekonomický rast pomáha znižovať chudobu prostredníctvom tvorby nových pracovných miest. K redukcii chudoby tak dochádza najmä vďaka príjmom z práce. Skúsenosti však ukazujú, že tento predpoklad neplatí všeobecne.
Americký sociológ Lane Kenworthy, ktorý skúmal situáciu ľudí na úplnom spodku príjmového rebríčka v časoch hospodárskeho vzostupu krajín OECD, upozornil na pôsobenie iného mechanizmu. V tom období podľa neho dochádzalo k zvyšovaniu príjmov najchudobnejších, pracovné príjmy tu však nezohrávali najdôležitejšiu úlohu, trh práce nebol hlavným dôvodom zlepšovania situácie. V krajinách, kde sa príjmy takýchto domácností zvyšovali, rástli najmä vďaka zodpovedajúcim sociálnym dávkam. Znamená to, že hospodársky rast umožnil v týchto štátoch vhodne valorizovať dávky v situácii, keď rastúci trh práce nebol schopný absorbovať chudobné domácnosti.
Vo vzťahu k očakávanému ekonomickému oživeniu na Slovensku si pozornosť zaslúžia dva momenty. Po prvé, rast zamestnanosti sa nemusí nevyhnutne pretaviť do pracovných miest pre tých najzraniteľnejších. Problém chudoby sa nerieši, ak vzniknuté pracovné miesta sa medzi domácnosťami rozdeľujú nerovnomerne a z rastu zamestnanosti majú prospech najmä domácnosti, kde už niekto pracuje. Pozitívny makroekonomický vývoj sa tu prejavuje tak, že na trh práce vstupujú najmä ďalší členovia z takýchto rodín. Mimo ostávajú tie, v ktorých nik nepracuje. Tzv. domácnosti bez zamestnania sú aj na Slovensku a ich podiel v populácii počas krízy vzrástol. Pri hodnotení ďalšieho vývoja sa preto treba pýtať, či rast zamestnanosti nebude založený na takejto polarizácii.
Zvyšovanie zamestnanosti treba podrobne skúmať aj z hľadiska kvality vznikajúcich pracovných miest. Nízke mzdy, navyše kombinované v rámci tej istej domácnosti, sú zdrojom chudoby podobne ako nezamestnanosť. Na vymanenie z chudoby jednoducho samotný vstup na trh práce nemusí stačiť. Najmä ak je spojený s ďalšími dodatočnými nákladmi, napríklad na zabezpečenie starostlivosti o malé deti.
Po druhé, nie je dôvod, aby v časoch, keď sa ekonomike darí, dochádzalo k zásadným škrtom sociálnych dávok pre ľudí v núdzi. Ak je rast zamestnanosti selektívny, zlepšujúcu sa kondíciu ekonomiky možno využiť na primeranú valorizáciu dávok a podeliť sa tak o vytvorené bohatstvo. Poučné sú v tomto smere skúsenosti viacerých členských krajín EÚ, kde napriek silným obdobiam rastu počas posledných dekád nedochádzalo k výraznejším poklesom podielu chudobných ľudí v populácii.
Podľa existujúcich analýz tomu tak bolo najmä preto, že domácnosti bez zamestnania zostali pozitívnym vývojom nedotknuté, pričom sa súčasne znižoval stupeň ich sociálnej ochrany. Bez rastu ekonomiky a zvyšovania zamestnanosti nemá politika vo vzťahu k chudobným zmysel. A bez znižovania chudoby zostávajú makroekonomické úspechy nevyužitou príležitosťou. Vzťah medzi nimi však nie je samozrejmý a jednoznačný. Aj preto zostáva funkčný systém adekvátnych sociálnych transferov dôležitým garantom príležitosti byť plnohodnotnou súčasťou spoločnosti.