Až budú všetci v práci...
Môj program má len tri body: plnú zamestnanosť, plnú zamestnanosť a plnú zamestnanosť. Tvrdí Louis de Funès ako Guillaume Daubray-Lacaze, podnikateľ a starosta, vo filme Jeden čihi, druhý hota.
Keď sa tento film v roku 1978 nakrúcal, bolo Francúzsko medzi najpriemyselnejšími krajinami sveta. Priemysel ešte stále tvorí 18,8 percenta HDP, ale jeho podiel a počet ľudí, ktorých zamestnáva, nezadržateľne klesá. Percento po percente, rok po roku. Problémy narastajú, ale Francúzsko je stále jednou z najlepších krajín pre život.
S 25,8-percentným podielom na HDP dnes Slovensko spolu s Českom a Rumunskom patrí do trojky najpriemyselnejších krajín v únii. Nedá sa však povedať, že by preto boli na tom obzvlášť dobre. Výroba už automaticky neznamená daňové príjmy a pracovné miesta. Podľa čerstvých štatistík nám klesá devätnásty mesiac po sebe zamestnanosť v priemysle. Ak porovnáme dnešný stav s rokom 2000, je to už o viac ako 10 percent menej zamestnancov, pričom index priemyselnej produkcie rastie. Čoraz menej ľudí stíha produkovať čoraz viac výrobkov.
Prakticky celé povojnové obdobie bola politickým cieľom plná zamestnanosť. Aj keď je pomerne ťažké ju definovať, ako cieľ mala mobilizačný efekt. Recept bol jednoduchý: vysoký hospodársky rast cestou zvyšovania výroby a stimulácia dopytu cestou vyrovnávania sociálnych rozdielov. Dopyt už dnes stimuluje akurát reklama a pôžičkový veľkobiznis organicky prerastený s exekútormi. Nekonečný globálny rast výroby a spotreby v konečnom priestore prírodných zdrojov je chimérou.
Európa dnes stojí pred záhadou, ako riešiť nezamestnanosť, keď klesá dopyt, systém potrebuje čoraz menej ľudí a vďaka daňovým politikám, ktoré si diktuje kapitál, zostáva čoraz menej zdrojov. Stúpajú sociálne nerovnosti a klesajú reálne mzdy. Sme päť rokov od začiatku ekonomickej krízy a prevaha financií nad reálnou ekonomikou sa ďalej zvyšuje. Pokiaľ v roku 2008 hovorili politici ekonomicky silných krajín o naliehavých reformách medzinárodného menového a finančného systému, dnes o tejto agende vôbec nepočuť. Systém sa otriasol a sleduje tú istú logiku, ktorá ho prednedávnom priviedla na pokraj katastrofy.
Vlády zatiaľ žmolia v ruke čiapku dlžníka pred dverami medzinárodných inštitúcií a bánk a sú v postavení človeka, ktorého exekútor premyslenými krokmi drží pod krkom. Hovoriť v takejto situácii o rozvoji a zamestnanosti sa rovná fraške. Keď niet zdrojov, píšu sa stratégie zamestnanosti. Keď niet riešení, zostáva represia. Nezamestnaní prestanú byť v tejto logike nezamestnanými hneď, ako ich trocha pritlačíme.
Zároveň sa tvárime, že ľudia budú pracovať dovtedy, kým budú schopní nájsť vchod do budovy. Kde si však 60-ročný človek nájdu prácu, keď ju nemôžu nájsť ani podstatne mladší, je slovami pána Tragáčika tajomstvo nad tajomstvami. Alebo možno ani nie. V realite sa tu totiž hrá cynická hra. Dôchodky sú jednoducho drahšie ako sociálne dávky. Zaujímavé bude, či si tie dávky budú musieť nezamestnaní šesťdesiatnici tiež odrábať zametaním ulíc v rámci nedávno prijatej novely zákona o pomoci v hmotnej núdzi.