Morálny hazard
Pojem morálny hazard patrí už niekoľko desaťročí do štandardného slovníka ekonomických a spoločenských vied.
Everett Crosby už začiatkom 20. storočia rozlišoval medzi priamym a nepriamym morálnym hazardom a považoval tieto javy za kľúčové príčiny požiarov v amerických veľkomestách. Priamy morálny hazard vznikol, keď vlastník nehnuteľnosti mal finančný záujem na vypuknutí požiaru. Pri nepriamo morálnom hazarde išlo o nezáujem majiteľa investovať do zvýšenej ochrany svojich nehnuteľností pred vznikom poistnej udalosti.
V podmienkach Slovenskej republiky sa ponúka ďalšia možnosť na rozšírenie použitia tohto pojmu. Vo vzťahoch na slobodnom trhu najmä v poisťovníctve sa tradične predpokladalo, že sa má morálneho hazardu obávať skôr poisťovňa ako predajca poistného produktu. To neplatí v spotrebiteľských vzťahoch v iných oblastiach. Pokiaľ niektoré firmy ponúkajú lacné zájazdy spojené s agresívnym marketingom, morálny hazard vzniká na strane poskytovateľa pôžičky alebo predajcu, ktorý často vyhľadáva klientelu s nízkou finančnou gramotnosťou a s nízkou bonitou.
Zámerom nie je poskytnúť pôžičku a dosiahnuť zisk zo štandardných úrokov či predať hoci aj predražený produkt. Naozajstným cieľom je dosiahnuť, aby spotrebiteľ neplnil zmluvu a tým sa mu mohli účtovať úroky z omeškania a penále. Pri konaní tzv. šmejdov ide skôr o priamy morálny hazard, lebo predajca má záujem o finančný úpadok svojho spotrebiteľa. Práve preto treba tomuto problému venovať pozornosť aj v domácej legislatíve.
Prirodzeným riešením morálneho hazardu v jeho akejkoľvek podobe je prenesenie väčšej časti možných strát na toho aktéra, ktorého konanie môže v danom vzťahu ovplyvňovať morálny hazard. Ak teda poisťovňa chce docieliť, aby sa poistenec naďalej správal zodpovedne, zavedie do poistnej zmluvy spoluúčasť. Podobne, ak spoločnosť chce zamedziť rozmachu predátorov z radov nebankoviek a firiem pracujúcich priamym marketingom, musí preniesť časť negatívnych následkov spojených s insolvenciou ich klientov na plecia predátorských firiem. Tomu by mohol poslúžiť zákon o osobnom bankrote, ktorý by zabezpečoval vyššiu ochranu dlžníkov pred veriteľmi.
Slovenské právo pozná bankrot fyzických osôb nepodnikateľov od roku 2006. Doteraz sa však tento právny inštitút využíva iba minimálne. Osobný bankrot na slovenský spôsob je pomerne zdĺhavý a drahý proces, ktorý neposkytuje reálnu šancu na nový štart dlžníkom. Na rozdiel od bankrotnej legislatívy vo viacerých štátoch USA trvalé bydlisko dlžníka nepožíva takmer žiadnu ochranu. To je jeden z najväčších nedostatkov bankrotnej legislatívy na Slovensku.
Zvýšená ochrana dlžníkov najmä pri vymáhaní príslušenstva dlhu, teda pri rozličných úrokoch nadväzujúcich na istinu osobitne spotrebiteľského dlhu, by mohla byť veľmi účinným riešením narastajúcich trampôt s exekúciami. Istina často predstavuje iba veľmi malú časť celkového dlhu, naozajstným problémom bývajú skôr sankčné úroky, ktoré sa na ňu nabaľujú. To sa stalo prioritou legislatívnej politiky v oblasti hospodárstva už pred niekoľkými rokmi, no zatiaľ ani jedna vláda sa na túto významnú zmenu neodhodlala.
Zatiaľ posledným dejstvom v tragédii slovenského spotrebiteľa je návrh na zvolanie mimoriadnej schôdze Národnej rady SR o exekúciách. Zasadanie parlamentu v tejto veci sa síce presunulo na január 2014, no mohlo by to prispieť k celkovému zviditeľneniu tejto problematiky.