Najmä im do toho nehovorte
Oficiálnou hlavnou témou summitu Európskej únie je spoločná obrana. V skutočnosti pôjde najmä o budúcnosť čoraz deravšej bankovej únie.
A popri tom sa do záverov prešmykne málo zrozumiteľné technokratické slovo – zmluvné dojednania.
Zmluvné dojednania majú byť novým nástrojom v čoraz bohatšej zbierke spôsobov, ktorými môžu európske inštitúcie priviesť národné vlády k „správnej“ hospodárskej politike. Intenzívnejšie sa o nich začalo hovoriť v posledných mesiacoch minulého roka. Úplne na počiatku stál návrh na vytvorenie samostatného rozpočtu eurozóny.
Nadšenie rýchlo zmrazila nemecká kancelárka. Keďže financovanie takéhoto nástroja z nejakej formy európskej dane je politicky nepriechodné a ak by sa vzťahoval len na krajiny eurozóny aj právne komplikované, peniaze by museli prísť od národných vlád – najväčšia časť z Nemecka. Angela Merkelová ešte vlani odkázala, že sa môžeme baviť prinajlepšom o pomerne nízkych sumách, ktoré by pomáhali presadzovať štrukturálne reformy. Malé osladenie „nepríjemných, no nevyhnutných reforiem“.
Tu vchádzajú do hry zmluvné dojednania. Aby si vlády reformy v polceste nerozmysleli, treba ich k tomu právne zaviazať. Vláda podpíše kontrakt s Európskou komisiou, v ktorom sa zaviaže napríklad k zmene pracovného práva, dôchodkového systému či k skresaniu verejného sektora. Výmenou za to získa prístup k pôžičkám, grantom či garanciám. To bola pôvodná idea. Berlín však postupne stratil nadšenie aj pre túto veľmi obmedzenú formu „solidarity“. Predbežné závery summitu hovoria veľa o záväzkoch a povinnostiach, ale málo o kompenzačných mechanizmoch.
To zďaleka nie je jediný problém. Zmluvné dojednania dopĺňajú arzenál tzv. makroekonomickej koordinácie. Doteraz mala komisia, s autorizáciou Európskej rady, možnosť stanoviť ciele hospodárskych politík. Zmluvné dojednania by jej však poskytli priestor vyjadrovať sa aj k podobe politík. Iste, každú takúto dohodu by musela podpísať vláda krajiny, potom sa však stáva záväzkom.
Narážame tu na tri problémy. To, že sa komisia s radou v doterajšom priebehu krízy v predpovediach a odporúčaniach niekoľkokrát nepekne pomýlili, by bol ten menší. Politikom sa to stáva. Zásadné nie je ani to, že ich údajne technokratické recepty v skutočnosti politicky neutrálne nie sú. Aj to sa politikom stáva. Mýlia sa a rozhodujú na základe presvedčenia, že určitá skupina záujmov či hodnôt má prednosť pred inou. Práve preto musia byť kontrolovaní a v prípade potreby vymeniteľní.
Zmluvné dojednania však tento dôležitý mechanizmus zastupiteľskej demokracie oslabujú. Poslanci, európski i národní, budú mať slabý vplyv na dojednávanie kontraktu medzi vládou a komisiou. Ak bude mať prípadná nasledujúca vláda iný názor na to, ako vyzerá správna hospodárska politika, podmienky kontraktu bude ťažko meniť. Ak sa zmluvné dojednania prijmú, posilnia tendenciu tiahnucu sa doterajšími „protikrízovými“ krokmi EÚ – snahu izolovať rozhodnutia v zásadných otázkach ekonomickej a sociálnej politiky od vplyvu voličov.