Taliansky rébus
V Taliansku si zvolili nového tajomníka vládnucej Demokratickej strany. Vyberali si ho priamo občania, členovia i nečlenovia strany. Stačilo ukázať občiansky preukaz a zaplatiť dve eurá ako príspevok na organizáciu volieb.
Do akcie sa zapojili takmer tri milióny sympatizantov ľavice a 67,8 percenta z nich dalo hlas starostovi Florencie Matteovi Renzimu.
V porovnaní s nedávnym odobratím mandátu Silviovi Berlusconimu v Senáte nevyvolala táto voľba vo svete veľký ohlas. Pre Taliansko to však môže znamenať zásadný obrat. Renzi dostal silný mandát, s ktorým by si mal trúfať na radikálne zmeny, ktoré sľuboval.
Jeho víťazstvo by mohlo byť výhrou nielen pre ľavicovú DS, ale aj podnetom pre celú taliansku demokraciu. Ďalšie dve rozhodujúce sily na politickej scéne, Forza Italia a Hnutie piatich hviezd, majú od podobnej vnútrostraníckej demokracie ďaleko. Prvú z týchto strán novinári označujú za dedičnú monarchiu Berlusconiovcov, druhú dokonca za orientálnu diarchiu, ktorá má v komikovi Beppovi Grillovi svojho proroka i kalifa.
Osoba nového tajomníka DS je rozhodujúca aj pre premiéra Enrica Lettu. Jeho vláda sa opierala o široké, no krehké politické zoskupenie, ktoré jej nedovoľovalo prijať ráznejšie opatrenia na šetrenie verejných výdavkov a oživenie hospodárstva. Po odchode Berlusconiho „forzy“ môže počítať s užšou, no kompaktnejšou koalíciou DS, Alfanovho Nového pravého stredu a Občianskou voľbou Maria Montiho. Aj tak ho čaká na ceste reforiem veľa prekážok.
Letta musí nájsť formu spolužitia s Renzim, ktorý bude v budúcich voľbách jeho priamym rivalom. Angelinom Alfanom si tiež nemôže byť istý, či zostane jeho lojálnym spojencom, alebo bude viac myslieť na návrat k Berlusconimu. Ani Monti mu negarantuje jednoznačnú podporu svojej strany, lebo krídlo Piera Ferdinanda Casiniho má na mnohé veci odlišné názory.
Premiér navrhol zrušenie financovania politických strán z verejných zdrojov, no musí si pamätať, že Berlusconi síce prišiel o senátorské kreslo, ale peniaze a televízie mu zostali.
Základom zjednodušenia a zlacnenia verejnej správy má byť zrušenie alebo reforma Senátu a likvidácia okresov. Začiatkom 90. rokov navštívila delegácia Národnej rady SR taliansky parlament a jeho vtedajší predseda Giovanni Spadolini nechcel veriť, že my nemáme druhú zákonodárnu komoru. Vedel si to vysvetliť jedine tým, že naša demokracia je ešte mladá a čoskoro zistí, že bez senátu sa nezaobíde. Ten je dnes veľkou príťažou talianskej demokracie. Politici si lámu hlavu, ako sa ho zbaviť alebo z neho urobiť funkčnú inštitúciu.
Ešte aktuálnejšou úlohou je prijatie nového volebného zákona. Letta prenechal túto neľahkú povinnosť Renzimu, lebo vie, že každá zo strán sa bude usilovať dať mu takú podobu, ktorá by otvorila cestu do nového parlamentu najmä jej kandidátom.
Zákon by mal predovšetkým umožniť vznik silnej a stabilnej vlády. Ako východisko sa ponúka väčšinový princíp. Hrozí však, že sa ho nepodarí prijať a voľby prebehnú podľa starého zákona. Ten je použiteľný iba v okyptenej podobe, lebo ústavný súd vyhlásil niektoré jeho články za protiústavné.
Forza Italia a Hnutie piatich hviezd by proti skorším voľbám podľa starého zákona hádam ani nenamietali. Sú v opozícií a na úspechu terajšej vlády nemajú záujem.
Berlusconi i Grillo sa musia sústrediť na udržanie podpory voličov. Najmä Grillovi hrozí, že odmietanie všetkého a všetkých jeho doterajších podporovateľov sklame. Nevolili poslancov za jeho hnutie preto, aby len kritizovali a nenavrhovali nijaké riešenia. Na to, aby prejavovali svoju nespokojnosť so súčasnou situáciou, sú v krajine milióny Talianov, ktorí za to neberú poslanecký plat.