Hra o čas
Prípadov, keď firmy znečistili životné prostredie, podieľali sa na daňových deliktoch, alebo boli zapletené v úplatkárskych aférach, pričom nikto za to nebol potrestaný, je mnoho.
Teoreticky sa takémuto stavu dalo už dávno zabrániť, keby parlament prijal trestnoprávnu zodpovednosť právnických osôb. Na to by však musela existovať politická vôľa naprieč celým politickým spektrom.
Keďže neexistovala, tak politici aspoň predstierali, že ju majú a diskusiou maskovali, o čo im naozaj išlo. Z ich strany to v podstate bola iba hra o čas.
Teraz, keď už na nás tlačí OECD, tak túto normu prijmeme. Opäť sa raz potvrdzuje, že naša ukotvenosť v medzinárodných štruktúrach je pre občanov Slovenska niekedy oveľa osožnejšia ako „výkony“ mnohých domácich politikov. Bez tohto rámca, by sme boli oveľa bližšie k tomu, čo hanlivo zvykneme nazývať „banánová republika“. Mimochodom, naplní sa tak len to, k čomu sa Slovensko zaviazalo ešte pred vstupom do Európskej únie.
Genéza tohto príbehu sa dá zhrnúť do jednej vety: vždy keď prišlo na lámanie chleba, politici si našli „pádne“ dôvody, prečo tento trestný kódex odmietnuť.
Najčastejším argumentom proti zavedeniu trestnoprávnej zodpovednosti právnických osôb bolo to, že takáto právna úprava sa údajne prieči zvyklostiam kontinentálneho práva (akoby Dánsko, Fínsko, Francúzsko, Holandsko a ďalšie krajiny, kde tento zákon platí, neležali v Európe…) Ďalej zákonu vyčítali jeho „gumenosť“, ktorá umožňujú nejednoznačný výklad pri aplikácii v praxi. Podľa niektorých by to dokonca mohol byť „vynikajúci nástroj, ako šikanovať podnikateľské subjekty a firmy“.
Len zabudli dodať, že podľa dostupných údajov, nebol tento zákon nikde zneužitý.
Po tom, čo v roku 2005 zákon z dielne ministra spravodlivosti Daniela Lipšica opozícia spolu s ANO zmietli zo stola, sa ňou o dva roky neskôr zaoberal prvý Ficov kabinet, lenže aj vtedy bez výsledku.
Či už to bola obava o vlastnú bezpečnosť (zákon sa mal týkať aj politických strán), alebo lobing zamestnávateľov, ktorí mali strach, že tento inštitút by mohol byť zneužívaný v nečestnom konkurenčnom boji, zákon prijatý nebol.
V roku 2010 napokon parlament Trestný zákon novelizoval, išlo však len o polovičaté riešenie, lebo novela nijako neriešila trestnoprávnu zodpovednosť, ale trestala iba firmy, a to buď pokutou, alebo zhabaním majetku.
Paradoxom je, že to čo Smer v roku 2005 vehementne odmietal a v roku 2010 prijal v podobe „mačkopsa“, teraz bude nútený prijať, lebo inak by nám hrozilo vylúčenie z OECD. K dobru predkladateľa však treba pričítať to, že zákon sa bude vzťahovať aj na politické strany.
V krajine, ktorá sa vo vnímaní korupcie umiestnila tento rok na 61. mieste, kde strany fungujú spolovice ako firmy, daňové úniky a pranie špinavých peňazí nie sú takmer vôbec postihované, môže trestnoprávna zodpovednosť právnických osôb prispieť k zlepšeniu situácie. Smutné je len to, že takýto zákon politici neprijímajú z vlastnej vôle, ale z donútenia.